Verím, že nás je viac takých, ktorým extrémnym spôsobom záleží na koncertnom prevedení obľúbeného štúdiového diela. Napríklad v priebehu minuloročného leta som mal v osobnom rebríčku veľmi vysoko nový album od britskej deathovej legendy BENEDICTION. Keď som ich videl na Wackene ako zlú, rozsypanú punkovú kapelu, z pomyselného elitného výročného rebríčka leteli a vlastne som už ani nemal chuť si tú nahrávku ešte niekedy pustiť. Kruté? Radikálne? Či dokonca hlúpe? Môže byť, ale v tomto si naozaj neviem pomôcť.
A potom sú tu opačné príklady tohto, zdanlivo prehnane prísneho, prístupu. Napríklad aj švédski machri SOEN a ich albumová novinka. Už pri prvých zbežných počúvaniach sa blažene usmievam a úplne presne viem, ako sakramentsky dobre to všetko bude znieť a hrať naživo. Videl som ich koncerty v kluboch, vychutnával som si ich triumfy na veľkých festivaloch – vždy to bol epický zážitok. Nuž a práve takéto spomienky na podobné momenty paradoxne vytvárajú pozitívny vzťah k čerstvému albumovému prírastku. Čudné? Naivné? Či dokonca hlúpe? Môže byť, ale ani v tomto prípade si naozaj neviem pomôcť.

Dávno preč sú časy, keď sme SOEN prirovnávali stále k tým istým dvom kapelám. Z dôvodov síce logických, ale postupne čoraz viac povrchných a prchavých. Pôvodné pôsobisko hviezdneho bubeníka Martína Lópeza či nemenej výrazné producentské eso David Bottrill, to všetko je už dávna minulosť. A najneskôr niekde medzi albumami „Lotus“ a „Imperial“ našli SOEN polohu, v ktorej sa počuteľne cítia najlepšie a najkomfortnejšie. Kladú dôraz na pesničky, ich zdanlivo priamočiare prevedenie bez zbytočných náladových či rytmických ornamentov. Mäsiarskou terminológiou povedané, odrezali prebytočnú slaninu. Ak ľúbite ich funkčné, šľachovité pesničkárstvo, posledné tri albumy SOEN vám jednoducho musia robiť radosť.
Zároveň sa tu však množia ponosy, že sa kapela opakuje a často priam až vykráda. Pomôžem si opäť zážitkami priamo zo života. Keď sme cestovali s kolegom Radikálom z prekrásnej, intenzívnej moravskej oslavy päťdesiatky redakčnej legendy Jana Shnoffa, pustili sme si v jeho vozidle značky Volvo na precízne vyladenej audiosúprave Harman Kardon (so silnými basmi a perfektnom dynamikou) práve novinku „Reliance“. Kolega s dokonalým sluchom a vymazleným vkusom okamžite spozornel: „Nejako pritvrdili, čo?“.
A keď som si písal o prvých dojmoch z nových SOEN s ich najväčším trnavským fanúšikom a stálym čitateľom našich stránok Matúšom „Ozzym“ Procházkom, jeho okamžitá reakcia bola: „Viac sekajú tí SOEN!“. A obaja sa úplne nezávisle od seba zhodli na zaujímavom závere – „Čo by za takéto pesničky a hlavne takého speváka dala súčasná KATATONIA“.

Najskôr k tomu „sekaniu“. Skúste si pustiť, z tohto pohľadu najpríznačnejší, song „Discordia“. V jeho druhej polovici sa strhnú také djent & thall hody, že ešte aj fanúšikovia severských, zostavami prepletených fenoménov VILDHJARTA a HUMANITY’S LAST BREATH prekvapene zdvihnú obočie. Nič podobné sa na predchádzajúcich štúdiových zárezoch SOEN nedialo.
A teraz k spevákovi. Jasné, že je to celé o ňom. Joel Ekelöf dokáže ešte aj zo zdanlivo nudnej, pomalej „Indiferent“ urobiť veľký zážitok. A najlepšie na tom je, že všetko to, čo počujete zo štúdiovky, dostanete v rovnakej, miestami aj lepšej verzii na koncertoch. A ešte sa pri tom všetkom usmieva a rozdáva pozitívnu energiu. Je na ňom vidieť, že vie, že spieva fantasticky a užíva si to a zároveň mu robí dobre, keď vidí, že aj ľudia v publiku vedia, že spieva úžasne a užívajú si to. Málo je veru podobných speváckych hviezd v súčasnej tvrdej muzike.
Ak by som nevidel toľko skvelých koncertov SOEN, možno by som naozaj k ich novinke pristupoval príkrejšie. Takto som jednoducho šťastný z nového materiálu, nadšený z jeho kvality a teším sa na ďalšie zážitky v kluboch a na festivaloch. A predovšekým nezávidím kapele, keď bude vyberať napríklad hodinový festivalový setlist. Ako sa to vôbec pri kvalite tejto tvorby dá? Veď to je neľudské!