Po uplynutí štvrťstoročia od debutového albumu už v prípade máloktorého mena možno čakať veľké prekvapenia či zásadné zmeny smerovania. Koniec koncov, PARADISE LOST si túto takmer povinnú jazdu odbili relatívne krátkou odbočkou dávno a už po „Host“ možno hovoriť o postupnom návrate k overeným postupom a tomu, čo im išlo vždy najlepšie. 

Neznamenalo to však kvalitatívny alebo rutinérsky úpadok a v druhej polovici kariéry dokázali aj s pomerne obmedzenými a tradičnými výrazovými prostriedkami vyprodukovať rôznorodé a kvalitné albumy, často sa líšiace najmä tým, z ktorých nahrávok z klasického obdobia a v akom pomere čerpali. Nasledovala tak séria diel, ktoré vždy držali veľmi slušný a rámci štýlu nie samozrejmý nadštandard. Možno k tomu prispela aj stabilná zostava, kde sa ojedinelé zmeny diali len poste bubeníka, ale ani tieto odchody a príchody výraznejšie nepoznamenali vyznenie žiadneho z albumov. Aj v súčasnosti a niekoľko posledných rokov z nich cítiť spokojnosť a zmierenie samých so sebou. 

Z kedysi pomerne veľkej kapely sa totiž aj v dôsledku postupnej premeny celého hudobného priemyslu a spôsobu konzumácie tvorby poslucháčmi či všeobecným prepadom predajnosti fyzických nosičov stala zohratá koncertná kapela, ktorá podáva vyrovnaný výkon na pódiách malých klubov, rovnako tak aj lukratívnejších festivalových vystúpeniach. Niekdajší kolegovia ANATHEMA sa rozplynuli vo vylúhovanom progresívnom rocku do stratena a aj u posledných z niekdajšej vedúcej trojice britskej doom metalovej scény, MY DYING BRIDE, po mnohých personálnych zmenách došlo na staré kolená k rozdeleniu ústrednej dvojice autorov. 

S výnimkou výraznejšej inšpirácie minulosťou na „The Plague Within“ a „Medusa“ (kde zašli ešte ďalej) sa posledné roky experimentálnejšie (rozumej výraznejšie vybočujúce zo štýlu PARADISE LOST) nápady preliali do niekoľkých bočných projektov. Elektronika a gotika (najmä inšpirácia britskou scénou 80. rokov bola v tvorbe PARADISE LOST vždy jasne počuť) dostala priestor v HOST (Macintosh a Holmes), extrémnejšie polohy zase prostredníctvom VALLENFYRE, STRIGOI za ktorými stál Macintosh, či all-star projekt BLOODBATH, kde si svoje odslúžil Holmes.

PARADISE LOST už dávno našli svoju tvár a v rámci žánru vlastne aj svoj unikátny štýl, ktorým ich vždy na každom novom albume po pár sekundách možno neomylne identifikovať. Inak tomu nie je ani na „Ascension“. Striedajúce sa pomalé a stredné tempá vyplnené údernými bicími a mohutnými riffmi s typickými nosnými melódiami nastupujú od prvej „Serpent On The Cross“. Holmes vedomý si svojich možností citlivo strieda čistý spev so zrozumiteľným growlingom, len tam kde je potrebné siahnuť vyššie prichádzajú na pomoc hostia. V rámci ich verzie gotického, resp. doom metalu využívajú aj povinné prvky – zbory, dutie vetra, zvony, škriekanie havranov či ženský spev – na pomyselnom žánrovom checkliste azda neostala nezaškrtnutá položka. Na tomto mieste je spravodlivé uviesť, že sa tak deje citlivo a dotvárajú nimi atmosféru príslušných skladieb. Pravda, často sa objavia aj motívy, ktoré znejú povedome. „A Life Unknown“ mohla vyjsť aj v období „In Requiem“ alebo „Tradic Idol“. Ak nie celá skladba, tak minimálne niektoré pasáže napríklad v „Tyrants Serenade“ by vynikli aj na „Icon“. Inšpiráciu obdobím „Icon“ napokon cítiť naprieč celým albumom. Akoby sa po znovunahratí tohto zásadného albumu ich diskografie časť vplyvov preliala aj do tvorby nových skladieb.  Nevyhnutnosťou sú skladby, ktoré budú pravdepodobne osviežovať koncertné vystúpenia – v tomto prípade by mohlo ísť o rezkejšie „Silence Like The Grave“, „Diluvium“ alebo „Sirens“.

To, čo po vypočutí „Ascension“, možno jedného z najlepších albumov v ich druhej polovici diskografie, zanecháva hlavný dojem, je súvislá pochmúrna atmosféra a vyrovnanosť od začiatku do konca. O jeho kvalitách niečo vypovedá, vzhľadom na komerčný rozmer, netradične až štvorica videoklipov. 

Na takto vyrovnanom albume možno nájsť len málo negatív. Možno až príliš opatrný a pridusený Holmesov growling (v porovnaní s jeho angažmánom v BLOODBATH, alebo kolegami ako Mikeal Åkerfeldt či Aaron Stainthorpe). Bicie boli síce nahrávané vo švédskom kostole, ale na ich zvuku a vyznení celého albumu sa to výraznejšie neprejavilo. Typicky sterilný zvuk a mastering je však znamením doby, ekonomickej roviny tohto typu hudby. Trochu špinavosti a ostrosti by „Ascension“ umožnilo azda ešte viac vyniknúť.

PARADISE LOST v roku 2025 nemožno uprieť vysokú mieru profesionality a zároveň veriť, že svoju žánrovú tvorbu stále úprimne cítia a prežívajú. Čerpanie z vlastnej dávnej i nedávnej minulosti tu ani na chvíľu neklesá k účelovému samovykrádaniu, rutinérstvu, či karikatúre seba samých. Naopak, skôr oživuje a umne pokračuje v rozvíjaní atmosféry predchádzajúcich albumov. Kiežby sa podobne do minulosti aspoň na chvíľu obzrela aj KATATONIA!