Fíni ...AND OCEANS to s návratom mysleli vážne, čo dokazujú ich ostatné tri albumy tejto dekády s prirodzenou ambíciou profilovať sa medzi výrazné entity v žánri agresívneho melodického black metalu. Konkurencia je obrovská, pričom schopnosť vymaniť sa z masy a prísť s niečím osobitým je pre úspech kľúčová. Práve čerpanie inšpirácie, povedzme z deväťdesiatych rokov minulého storočia, môže byť pri správnom zakomponovaní tým zaujímavým. Takýto prístup nie je niečím novým a o povestný „návrat ku koreňom“ sa snažili už mnohí, pričom zďaleka nie vždy to funguje, v páchnucom recykláte sa bude vyžívať len málokto. 

...AND OCEANS sú našťastie pomerne autentickí a prichádzajú s materiálom, ktorý dbá na modernosť. Tá je postavená na vysokej agresivite a intenzite zrejmej od prvých taktov. Dôležitým je využitie celého spektra elektronických ruchov, ktoré dotvárajú synteticko-symfonickú atmosféru až po industriálne pasáže, ktoré nesú reminiscenciu na prelomové roky milénia, kedy mnoho kapiel s takýmto prístupom viac alebo menej úspešne pracovalo. Trúfam si povedať, že v tomto prípade to znie veľmi nenásilne a organicky.

Osobitne musím vyzdvihnúť „Fornyelese i Tre Akter“, kde sa práve stretáva nespútaná rýchlosť a veľmi nenásilné prepojenie elektronických sfér so zúrivým black metalom klasickejšieho severského strihu. Intenzívne nazvučené klepačky, k tomu skvelý vokál i mrazivý „refrén“ plynule prechádzajúci do pomalších atmo pasáží vytvárajú vcelku malebnú hudobnú plochu. Variabilná a agresívna rytmika albumu dokazuje, že sa s dynamikou skladieb vhodne pracuje, aby dlho nezostávali v príliš stabilných polohách. Tento prístup je pozitívne symptomatický pre každú skladbu.

Celok je tak veľmi melodický, ako sa na zástupcov fínskeho metalu patrí, a minimálne vo mne evokuje mnoho spomienok na lepšie momenty kapiel, akými boli (či stále sú) TROLL a miestami aj LIMBONIC ART. Subjektívne tak z toho sála dojem správneho prepojenia s nostalgickou estetikou minulosti. Čo sa samotnej výstavby skladieb týka, nemáme tu síce nič prevratné, ale každá je veľmi šikovne skomponovaná, aby bavila a disponovala aj nejakou tou atmosférou a sem-tam aj výrazne originálnym momentom. „The Terminal Filter“ alebo skreslený záver „The Discord Static“ sú toho skvelým príkladom.

Ide o ľahko nostalgický album v modernom balení. Cit pre melódie, široké využitie elektroniky a dobrý „flow“ všetkých skladieb s vyrovnanou úrovňou sú jeho jednoznačné pozitíva, hoci aj na úkor prevratnej originality. Ak by som ho vo výsledku mal porovnať s predchodcami, určite vyjde u mňa víťazne. Nebude to síce prelomový moment žánru, ktorý budem počúvať ďalšie dekády, ale kus poctivej práce na poli extrémnej hudby. To však nie je v záplave uniformného umelého (prípadne až automaticky generovaného) obsahu vôbec zanedbateľné!