Predtým, než priblížim vskutku fajnovo zostavený mikulášsky večierok s názvom Morbidfest, porozprávam dve historky, jednu veselú, druhú vôbec nie. Najprv tú neveselú. Devätnásteho novembra bol v Colle koncert veľmi pre mňa, v podstate mi bolo jasné, že ho budem mať medzi akciami roka. Dánski GUTTURAL SLUG, NECROTICGOREBEAST z Kanady a COPROCEPHALIC MUTATION spoza Kanála. Brutal death metal ako sa patrí, s akceptovateľným podielom našťastie neimbecilného slamu, „ej, ale bude paráda!“ A musel som to nakoniec v podstate skoro až oplakať, lebo zdravie náhle zavelilo „doma budeš, na doskok od hajzla!“ Pozrel som si videá z akcie, prišiel som o veľkú vec. Bolo tam stodvadsať ľudí, všetko ako má byť, ech, psí život toto.

V posledný novembrový piatok som sa vybral na koncert Davovej psychózy. Davovka je pre mňa od prvej polovice deväťdesiatych rokov zlatý a diamantový fond slovenského punku, kapela, ktorú si vážim a keď tu hrajú, skrátka idem, Jano Kassa žije v Austrálii, príde raz za pár rokov a celý spolok o pár rokov oslávi štyridsiatku, takéto koncerty teda radšej neprepásť. Kráčam podvečernou vilovou štvrťou z prvorepublikových čias, zabratý do myšlienok či hudby sfér, keď tu spoza plota na mňa zryčí psisko. Zavinšoval som mu hlasito, som cholerik, na Kodeta v Pelíškoch síce pozerám s obdivom ako na nedostižného veľmajstra a génia, takto by som to nedokázal, to by ma už trafil šľak, v podstate celkom rýchlo vychladnem, ale je dobre, že nebol nikto nablízku. Pokračoval som v ceste, na rohu Alžbetinej a Vrátnej (tej uličky k Collu) chýbalo asi dvadsať centimetrov, aby ma bicyklom nezostrelil rozvážač jedla vyrútivší sa v ostrom uhle zo zákruty rýchlosťou veľmi nepredpisovou. Takže ďalší hlasný vinš, jazdec smrti sa ospravedlňoval z miesta činu kmitajúc. S „tu už je aj cesta na koncert bojom o život, krwmć“ som prišiel do klubu. Davovka paráda, mne by stačilo, ak by vždy zahrali komplet albumy „Svet žaluje“ a „Kríza vedomia“, oni hrajú zo všetkého a je dobre. Plus to, čo sa snažia publiku odovzdať medzi skladbami, Jano aj Marcel pohovorili od pľúc, od srdca a k veci. Len mi, zvyknutému na preferované BDM koncerty s návštevnosťou pod sto ľudí, nesedela tlačenica, toto bol v zásade „veľký“ punkový koncert, každú chvíľu sa niekto premáva hore-dole, vráža do okolostojacich, štuchá, „létáá, padáá, vstááváááá“, keď nejako chcete dvihnúť ruku, musíte dávať pozor, aby ste okolostojacim neodbili nos, lakeť, rameno, kus hlavy. Dobre bolo.

Sobota, šiesty december, metalový Mikuláš, teda vlastne Morbidfest. Veľmi s citom pripravované podujatie s masívnou promotion, bodaj by nie, bola by škoda, ak by na takéto niečo fanúšikovia neprišli. Večer legiend a návratov, po deviatich rokoch na deň presne do Košíc znovu prišli POSSESSED, skupina, bez ktorej by sa naše metalové fanúšikovské životy uberali možno trochu iným smerom. TERRORIZER, ďalší míľnik hudobného extrému, už mali tiež premiéru u nás za sebou a veľmi som sa tešil na to, že konečne naživo uvidím MASSACRE, ktorých som v lete musel vynechať. Tí nakoniec turné odvolali, náhradou boli grécki thrasheri SUICIDAL ANGELS, videní zo trikrát, naposledy nedávno. Sobota, predvianočný čas, v zásade je človeku jasné, že na začiatok sa mu prísť nepodarí, domáce povinnosti sa zo života skrátka nevyparia.

(Bonusová historka z cyklu „Jemnosti žitia v krajine slovenskej“: Kolega z jedného metalového webu v tú sobotu poobede písal na sociálnu sieť: „Z Leopoldova do Košíc cestujem zatiaľ deväť a pol hodiny, našťastie sme už v Kysaku.“ Ešte predtým počas svojej anabázy priebežne informoval o stave meškania, tuším boli aj pokazené rušne. Mocní a rozšafní nám na toto a všetko iné povedia „Máte v ústave dve pohlavia, chamraď, čo by ste ešte chceli, tak si ich so slzou dojatia v oku priviňte k srdcu a radostne hryznite do tohto krajca chleba nebeského.“)

A tak som už po druhýkrát nevidel čilských ATER, ktorí hrajú zaujímavo ponuro a hrozivo temne na rozhraní death a black metalu, neraz chorobne ťahavo, inokedy výbušne, často disharmonicky, netuctovo atmosféricky, materiál z minuloročného albumu „Somber“ mohol byť naživo celkom zážitok.

Veľmi pravdepodobne mali aj tak komu hrať, po príchode do klubu som skonštatoval „aha, celkom plnka, našťastie“. Preplietol som sa doľava pár metrov pred pódium, na ktorom práve začali aténski NIGHTFALL, s výhľadom na basgitaristku Vasiliki Biza (hrá tu od roku 2021), som muž založenia prostého, mne to takto vyhovuje. Títo Gréci, to je u mňa kus histórie, pamätám si, ako som od kamoša pri výťahu prevzal kazetu s albumom „Parade Into Centuries“, nech si ho nahrám, mne sa spomienky na tie časy vedia v hlave spustiť vo filmovej kvalite, ok, dajme tomu že „voľne podľa skutočných udalostí“. „Macabre Sunsets“ a „Athenian Echoes“, nahrávky, ktoré ma fakt bavili, štvrtá „Lesbian Show“ aj napriek košeľatému názvu vo svojej dobe celkom sklamanie, hudba „upokojnená“, potiahnutá do gotiky, milosť ten materiál dostal po dvadsiatich rokoch, keď na najnovších albumoch zase bolo všetko fajn.

Z najstarších čias je v kapele len vokalista, kedysi aj basák, klávesák a gitarista Efthimis Karadimas, novšími či zánovnými členmi sú popri basáčke gitaristi Kostas Kyriakupulos a Akis Pastras a bubeník Fotis Benardo, ten má impozantnú históriu hrania v nejednom temnom gréckom kulte. Živý set prevažne z nových skladieb bol fakt príjemný, atmosférický, melodický, dramatický, chytľavý a výbušný death/doom/black metal, aký v kulisách antickej civilizácie vedia na niekoľko spôsobov. Energickému vystúpeniu dominoval démonický frontman s tvárou čiastočne krytou maskou, s mikrofónom bohatším o hrozivú čepeľ (videli sme, že by sa ju nebál použiť) a v niektorých pasážach ste mohli mať dojem „skoro ako SEPTICFLESH, keby ešte používali gitary“. Ohlas publika ich tešil, pýtali sa, či majú prísť zase, no, nech sa páči, budeme radi.

(setlist z Krakova, deň nato, ostatné dtto)

1. I Hate 2. Darkness Forever 3. As Your God Is Failing Once Again 4. Giants of Anger 5. The Cannibal 6. The Traders of Anathema 7. Seeking Revenge 8. Witches

Druhou gréckou bandou večera boli tiež aténski SUICIDAL ANGELS. Stihli to k nám tohto roku už druhýkrát, pretože v Colle boli aj 21. marca, čo som spomenul v jednom inom reporte. K žiadnym zmenám u nich odvtedy nedošlo, opäť s nasadením zahrali svoj klasický kožený a ocvokovaný americký thrash. Medzičasom sú veteráni už aj z nich, Nick Mellisourgos (vokály, gitara), Orpheas Tzortzopoulos (bicie), Aggelos Lelikakis (basgitara) a nováčik Stamatis Styrakos režú a hobľujú, ako keby sa narodili v Kalifornii a nie v krajoch olív, viniča a ouza, thrash metal milujú, žijú a vedia ho podať. Keď ide o „ameriku“, čím rýchlejšie a „slayerovskejšie“, tým lepšie, presne v týchto momentoch ma „anjeli“ bavia najviac. Nie že by pre mňa boli adekvátnou náhradou za MASSACRE, ale proste som si povedal, že to nie je ich úlohou a je s nimi fajn. Dosť prekvapili celkom krátkym setom, človek si chvíľu pokýve hlavou do ostrých rytmov a je hotovo.

1. Intro: Jaws 2. Capital of War 3. Bloodbath 4. Purified by Fire 5. The Return of the Reaper 6. When the Lions Die 7. Crypts of Madness 8. Apokathilosis 9. Outro: Sharp Dressed Man (ZZ Top song)

Spoza oceána priletel prvý tohtoročný vianočný darček. TERRORIZER, to je príbeh sčasti ťažko uveriteľný. Skupina, ktorá svoj prvý dlhohrajúci album nahrala a vydala v dobe, keď už neexistovala, štvorica Hispáncov z Los Angeles ani nebola kompletná, basák práve bručal, keď ich tuším Shane Embury prehovoril „nahrajte album, mám už aj vydavateľa“. Z „World Downfall“ sa stal posvätný zvitok žánru známeho ako grind core, TERRORIZER sa znovu dávali dokopy a rozpadávali v niekoľkých kolách, v rôznych zostavách, stihli ďalšie tri albumy, ktoré mám rád tiež, Jesse Pintado (gitara) nás opustil pred dvadsiatimi rokmi, skrátka sa udialo kadečo. Legenda sa do Košíc vrátila po skoro siedmich rokoch, tentokrát v zostave Pete Sandoval (bicie), David Vincent (basgitara), Richie Brown (gitary) a Brian Werner (vokály), štvrtá inkarnácia fungujúca od augusta 2023, keď si Pedro zrejme povedal, že skončiť na jar kvôli I AM MORBID bol nápad príliš horúcej hlavy, nakoniec, má po ruke Vincenta a tak môžu terrorizovať s jeden a pol chlapa zo zostavy na prvom albume – David na „World Downfall“ nebol členom, len zaskočil na base.

Večer šiesteho decembra pódium vybuchlo do post-apokalyptickej a pekelnej podoby, stojany s kostrami, reťazami, na jednom z nich bol mikrofón, zdrapila ho postava v oblaku dymu, pri pohľade na ňu váš vnútorný Poliak povedal „co on jest kurwa Predator?“ a vyfasovali sme komplet „World Downfall“ odohraný besne, agresívne, stopercentne, bolo niečo transcendentálneho v tom, keď sa do vašej hlavy s rachotom rútili riffy a rytmy, ktoré máte zapísané až v bunkovej pamäti. Skladba za skladbou, všetky poznáte tak, že môžete hulákať refrény, mráz po chrbte bežal každú chvíľu. V ten večer sme sa v čase presunuli do nejakého rozflákaného losangeleského klubu v 2. polovici 80. rokov, nespútanosť a brutalita toho celého bola až omračujúca. Toto nemohlo byť bez stagediverov, skokanskú šou odštartovalo zaslúžilé duo otec a syn. Moshpit, v ňom besneli ľudia, ktorí v časoch dávnych božstiev neboli na svete, ešte dlho po nich na ňom neboli, frontmanovo „ste tu, kurva, nepočujem vás!“ (to máš z tej hudby, z toho života čo vedieš), potom si zorganizoval aj wall of death, bola spomienka na Jesseho, relikvie z čias pred debutovým albumom („Crematorium“), bolo všetko, bol TERRORIZER. A titan večera Mr. Sandoval za bicími, Stvoriteľ deathmetalového bubnovania, je obdivuhodné, že smrtiaco presné hromobitie súprava vydržala. „Mŕtvi povstanú zo svojich hrobov, aby zničili ľudstvo“, fakt sa zdalo, že už je to tu.

1. Hordes of Zombies 2. World Downfall 3. After World Obliteration 4. Storm of Stress 5. Fear of Napalm 6. Human Prey 7. Corporation Pull-In 8. Strategic Warheads 9. Condemned System 10. Resurrection 11. Enslaved by Propaganda 12. Need to Live 13. Ripped to Shreds 14. Injustice 15. Whirlwind Struggle 16. Infestation 17. Dead Shall Rise 18. World Downfall 19. Evolving Era 20. State of Mind 21. Crematorium 22. Nightmares

Keby ešte pódium v Colle bolo tam kde kedysi, možno by sa dostavil aj pocit „dežaví“. Ale nie, POSSESSED tu už hrali a naozaj to bolo šiesteho decembra, akurát že v roku 2016. Do setlistu pribudli veci z návratového EP a albumu – niečo z noviniek zahrali aj na „premiére – a mal som hádam ešte väčšiu radosť než prvýkrát. Tento príbeh zo San Francisca je úplne unikátny. Partia stredoškolákov primiešala do vlastne ešte len vznikajúceho thrash metalu temnotu, potiahla ho do extrému tak, že o nich METALLICA hovorili ako o „tých divných deckách“ a na debutovom albume „Seven Churches“ položila kus základov pre nový žáner neskôr nazvaný death metal, pomenovaný podľa záverečnej skladby na ňom. Krátka úspešná kariéra v 80. rokoch, potom rozpad a osudový deň, kedy sa frontman, basgitarista a spevák Jeff Becerra ocitol v zlom čase na zlom mieste a skončil ochrnutý od hrudníka nadol. Od osudu málokedy vyfasujete niečo „ešte výdatnejšie“ v podstate na začiatku života, Jeff sám nebol ďaleko od toho, aby sa rozhodol ďalej nebojovať, až kým si nepovedal „nasrať, osud, nasrať, život neskončil“ a rozhodol sa vrátiť k hudbe.

POSSESSED sú s ním v súčasnosti Daniel Gonzalez (gitary), Robert Cardenas (basgitara, vokály), Claudeous Creamer (gitary) a Chris Aguirre II (bicie), veteráni, ktorí majú za sebou hranie vo viacerých skupinách zvučných mien, a naživo sme dostali presne ten dávny thrash metal, v ktorom sa už blýskala smrtkina kosa. Set bol prevažne old school, je aj škoda, že materiál z „Revelations Of Oblivion“ prišiel trochu skrátka, je všetko iné, len nie „staré veci boli lepšie“, kdeže, intenzívne zlovestný nárez s vokálom rovnako démonickým ako pred štyridsiatimi rokmi. Bolo jedno, či niekto z tých štyristopäťdesiatich ľudí má vlasy, či sú sivé alebo biele, nemá vlasy, má vlasy typu „dyňa v kríkoch“, tam bol asi každý šťastný a hádam aj dojatý. Hudobníci si to takisto užívali, predovšetkým Claudeous bol vysmiaty. A naše srdcia si so sebou odniesla veľkú osobnosť, v pozitívnom slova zmysle obrovský frajer a človek Jeff Beccera, ktorý sa po pódiu pohyboval na vozíku, hudba s ním šila koľko sa dalo, a aj keď je sed pre extrémnejšie vokály absolútne nanič poloha, výkonu sa nedalo nič vytknúť. Ohromný ohlas ho potešil, vôbec to neskrýval, ďakoval, robil si srandu, že je k slzám dojatý, hoci by sa nikto nemohol čudovať, ak by nejaké fakt zmazával. Staré šlehy, to bolo niečo extra, „The Exorcist“ a ostatné, a keď znela „Death Metal“, vtedy sme náhle neboli účastníkmi koncertu, ale posvätného obradu. Bolo to celé divoké, temné, hlučné, veľmi metalové a zároveň srdečné a ľudské. A po koncerte sa veľa ľudí mohlo pochváliť spoločnou fotkou s priateľským, skromným, vďačným a statočným človekom. Zažili sme krásnu akciu a veľmi máme za čo ďakovať.

1. Intro 2. The Eyes of Horror 3. Tribulation 3. Demon 4. Seven Churches 5. The Exorcist 6. Pentagram 7. Burning in Hell 8. Evil Warriors 9. Seven Churches 10. Satan's Curse 11. Holy Hell 12. Twisted Minds 13.- Fallen Angel 14. Death Metal 15. Graven 16. Seance 17. Swing of the Axe