Čurby je vraj jediný človek na svete, ktorý dokázal zbohatnúť na niečom tak okrajovom, ohavnom, špinavom a bláznivom, ako je grindcore. Aspoň tak to tvrdia – s veľkou dávkou rešpektu a štipkou závisti k tomu – zlé jazyky na našej scéne. Ak je to pravda, táto kniha je svedectvom toho, ako sa mu to podarilo.

A možno trochu aj návodom, hoci všetky tie veci, ktoré robia Obscene Extreme tým svetovo uznávaným festivalom, sú zúfalo neprenosné. A ako samotný hlavný organizátor v priebehu rokov zistil, nedajú sa preniesť ani mimo Českej republiky. Skúsil to v Mexiku, Indonézii aj Austrálii; má k tomu síce zážitky na kvalitný seriál pre Netflix, ale nejde to. Chlapi, proste to nejde. Ako mi potvrdil na jednej z každoročných rozhlasových návštev Bratislavy, nevie si predstaviť ani to, že by svoj kultový festival robil napríklad na Slovensku alebo v Poľsku. Jednoducho by to nebolo možné. Obscene patrí na Bojiště.

Čurby je človek, ktorý ide z extrému do extrému. Na to nemusíte ani pozorne a medzi riadkami čítať knižné dielo k 25. výročiu jeho festivalu, aby vám to bolo hneď jasné. Stačí ho aspoň trochu poznať. A táto kniha vám o ňom a jeho živote a diele povie podstatne viac. Z tragického alkoholika, ktorý bol schopný celé týždne vkuse nasávať, váľať sa v prachu a vlastných zvratkoch, je nekompromisný abstinent a vegán a športovec plný energie. Z nihilistu, pre ktorého neexistoval zajtrajšok, je starostlivý otec veľkej rodiny, ktorý si s chuťou a závideniahodným nasadením stavia životné pomníčky. Celý jeho dom je chrámom argentínskeho futbalu, na záhrade má sochu božského Diega Maradonu a zmenšeninu futbalového štadióna La Bombonera klubu Boca Juniors. Proste fanatik skrz-naskrz a v tom najlepšom slova zmysle.

Aj do tohto projektu išiel podľa všetkého po hlave a plnou parou vpred. Je to obdivuhodné už len z jedného jediného dôvodu – knihy sa v našej komunite až tak neoplatí vydávať. Veľkú úlohu tu totiž hrá jeden zaujímavý paradox. Knižnými zákazníkmi sú podľa dlhoročných prieskumov so šokujúcim 70-percentným podielom ženy. A ženské pohlavie zároveň tvorí približne 25% metalovej subkultúry. V prípade Obscene Extreme by som možno išiel k desiatim percentám, možno aj nižšie. Vydať knihu za takýchto podmienok je teda z ekonomického hľadiska veľmi otázne.

O to viac je chvályhodné, že po dlhých rokoch intenzívnych príprav vyšla a ešte je k tomu všetkému takáto parádna. Sú to vlastne štyri masívne fanziny vsadené do krásneho tučného, graficky „vymazleného“ obalu. Má to v sebe dávku DIY étosu a súčasne punc výpravnosti a luxusu. Čo ma veľmi príjemne prekvapilo, je skutočnosť, že vo vnútri nájdete minimum formálnych chýb. Myslím, že autorský tím Miloslav Urbanec, Aneta Urbancová, Martin Bílek, Adolf Vondrka a Monika Žáková si dal záležať predovšetkým na gramatike a preklepoch. Skvelá práca. V prvom zošite som objavil dve či tri fotografie, ktoré sa nedopatrením podarilo umiestniť do knihy dvakrát, ale to je asi tak všetko, čo by sa tomuto knižnému opusu po formálnej stránke dalo vyčítať.

Poďme k obsahu. Stále premýšľam, akú radosť musí cítiť fanúšik Obscene Extreme, ktorý zažil na vlastnej koži niekoľko ročníkov tohto festivalu, keď si to s takým nadšením a radosťou vychutnávam ja, ktorý som na Bojišti strávil jedno popoludnie v roku 2018 ako bedňák ČAD. Z obrovského množstva fotografií sa valí spomienkový uragán, nespútaná energia, radosť z hudby a bláznivej subkultúry a ... smrad. Áno, neviem, či sa mi niekedy stalo, aby som pri listovaní knihou až takto intenzívne cítil všetky možné výlučky ľudskej masy baviacej sa na festivale. Pri tejto knihe to proste zažijete, je to tam. Komplexný čitateľský zážitok. A je tu pekne vidieť, ako sa v priebehu rokov zlepšovala kvalita fotografického „nádobíčka“ a celkového výsledku práce koncertných fotografov.

Jadro tvoria spomienky hudobníkov, ktorí na Obscene Extreme v priebehu štvrťstoročia hrali. Niektoré sú dlhé a poctivo vypracované (MISERY INDEX!), niektoré iba stručné na pár slov, ale všetky majú svoju výpovednú hodnotu. Najviac mi v pamäti utkvel Luisma z HAEMORRHAGE, keď povedal, že Obscene Extreme sa stal nielen súčasťou histórie grindovej hudby. Nie je to žiadny prívesok, koncept festivalu má v sebe samotného ducha grindu, ergo Obscene Extreme rovná sa grindcore.

Samostatnou kapitolou sú rozsiahle rozhovory. Budem parafrázovať Mariána Labudu z Vesničky, v tomto prípade naozaj platí zvolanie „Zadáno pro Čurbyovy!“. Kľúčové je veľké interview s Otcom zakladateľom, pri čítaní ktorého si uvedomíte, že kniha sa naozaj tvorila celé roky. V jeho polovici sa totiž láme predcovidové nadšenie organizátora do post-covidovej skepsy a melanchólie. Ale je to veľká jazda, pri ktorej sa o Čurbym dozvedia nové veci aj tí, ktorí si myslia, že ho dosť dobre poznajú. Veľmi ma bavil rozhovor s Anetou, Čurbyho dcérou a pravou rukou, a jej spomienky na ťažké začiatky, keď bola doslova hodená do vody a musela sama riešiť problémy, pri ktorých by vám možno napadlo, že by jej otec mohol pomôcť. Čurby ale očividne nie je takým typom rodiča; musela sa vynájsť sama a dať dokopy zdanlivo neriešiteľnú logistiku ubytovania festivalových účinkujúcich.

Pri čítaní takýchto riadkov vám je jasné, že organizátori veľkých festivalových podujatí majú veľa spoločného. Či už je to Čurby, alebo Tomáš Fiala z Brutal Assaultu, prípadne Michal Kaščák z Pohody. Sú to v prvom rade nekompromisní manažéri, ktorých síce chcete mať za kamarátov, ale pracovať s nimi a pre nich, to už je iná téma. Potvrdzuje to napríklad aj rozhovor s legendárnym Tomášom Cornom, ktorý bol pre Obscene Extreme v prvých rokoch niečo ako Mr. Wolf v Pulp Fiction – riešil, hasil, čo sa dalo. Je celkom pochopiteľné, že ľudia tohto typu si po čase povedia, že skúsia aj niečo iné, vlastné a tak je Obscene v konečnom dôsledku z organizačného hľadiska predovšetkým rodinnou záležitosťou.

Či už si túto knihu len tak listujete, alebo pozornejšie čítate a študujete každý rozhovor a spomienky hudobníkov, je to stále veľký zážitok. Vraciam sa k nej často a s blížiacou sa festivalovou sezónou to bude ešte častejšie. A mimochodom, je to veľmi pekný kúsok aj do knižnice, kde sa nádherne vyníma. V mojom prípade hneď vedľa spomienkovej knihy z festivalu Brutal Assault, ktorá bola pre tím okolo Čurbyho určite prvotnou inšpiráciou. Základná myšlienka je pri oboch literárnych dielach podobná, v spracovaní, výpravnosti a každom jednom detaile vyhráva na celej čiare Argentína. Nech dlho žije Obscene Extreme!