EVOKEN dávkujú svoje chmúrne diela v časovom tempe žánru, ktorého jeden z pilierov sami predstavujú. Pričom ten je skrytý v katakombách s nehybným ťažkým vzduchom, ktorý dýchajú len ostatky dávno zabudnutých entít. Do zvukového priestoru, ktorý odráža takýto obraz nevstupuje dobrovoľne veľa ľudí a ani kapiel. O to viac prekvapí, že album produkoval v rockovom „mainstreame“ populárny Ron „Bumblefoot“ Thal spájaný napríklad s menami ako ASIA alebo GUNS N' ROSES. To tvorí isté pnutie a zvláštny kontrast s depresívnou a ťažkou symbolikou, s ktorou dlhodobo tvorba EVOKEN pracuje. Úvodom môžem povedať, že nedošlo k žiadnemu zjemneniu, ale skôr naopak „Mendacium“ znamená zostup do najhlbších zákutí ľudskej psyché.

Dostávame koncepčné dielo, ktoré sa venuje žánrovo vyhraneným témam psychicko-fyzického utrpenia i bolesti, so zábleskami svetla nádeje, ktoré to celé zosilňujú. Na nahrávke sa vydávame po stopách benediktínskeho mnícha v štrnástom storočí, ktorý sa, zmietaný ťažobou choroby, uzatvára do kobky. V nej mu pribúda (imaginárny?) spoločník - bytosť, ktorá ho mučí, miestami povzbudzuje postupne stierajúc bariéru medzi realitou a halucináciami až do trpkého konca. Vo vnútri tak skúmame hranice skutočnosti, prežívania, príčetnosti až mentálneho kolapsu s konečnou otázkou, či viera je klamstvom - „Mendacium“

Táto idea je hudobne definovaná skôr návratom k záhrobnej forme starších diel „Quietus“ alebo „Antithesis Of Light“. EVOKEN boli vždy zaujímaví tým, že prinášali viac dynamiky a tvarov ako je bežné v žánri, ktorý skôr stavia na úmornej a pomalej repetícii vzorov. Najďalej v tomto smere kapela zašla na „Hypnagogia“, ktorý bol svojím spôsobom najľahšie počúvateľným albumom v diskografii. Ten aktuálny je v tomto smere skôr opak a radí sa k tým najčernejším. Nielen kompozíciou, ale aj zvukovo sa jedná o tvrdú hmotu, ktorá nie je ľahko stráviteľná.

Napriek tomu sa nedá hovoriť o nejakej plochosti, „Mendacium“ má svojú hĺbku, pracuje s mnohými presahmi do širokého žánrového spektra vrátane veľmi špecifickej atmosféry. V celej šírke to ukazuje dramatická „Matins“, kde dôjde aj na klepačky, harmonický klavír a malebné sólo v závere zasadené do komplexnej štruktúry temer desaťminútového monolitu. „Tence“ zase prináša až gotický nádych a často sa pri nej skloňuje, že takto nejako by zneli TYPE O NEGATIVE, ak by hrali funeral doom. Ďalšiu polaritu ukazuje „Sext“ s pohlcujúcim ambientným úvodom vedúcim k výtrysku podladených gitár, ktoré spolu s jednoduchým melodickým sólom posielajú skladbu až niekam do deathmetalového pekla, aby sme v závere zazreli kúsok svetla. Najviac ho je asi v závere „None“ v harmonickej kompozícii postavenej na klávesoch, dynamickej rytmike a melancholickej melódii, ktorá ale v konečnom dôsledku vedie len do priepasti zhmotnenej v ťažkotonážnej, aj keď ľahko jednorozmernej „Compline“. Pôsobivé je striedanie vokálnych liniek, hovoreného slova, melodizovaných nápevov a hlbokého growlu, ktoré dodávajú skladbám temnú auru.

K vydýchnutiu slúžia len krátke inštrumentálky „Prime“ a „Vesper“, inak album vo svojej hodinovej šírke ubieha aj vďaka množstvu nápadov, variabilite a skvelej produkcii v kontexte žánru svižne. Vo výsledku nejde o ľahké počúvanie, keďže počet svetlejších momentov je tu redukovaný na minimum. „Mendacium“ je album určený pre chvíle v určitom mentálnom rozpoložení a predstavuje dielo, ktoré dokáže v takomto nastavení osloviť širší okruh ľudí. Definuje ďalší pohľad na extrémnu hudbu, ktorá sa zaoberá tými najťažšími témami v intenzívnej podobe, v čom sú EVOKEN majstri a dokazujú to znova aj na svojom siedmom radovom albume.