Hannes Grossmann je nemecký bubeník známy z kapiel NECROPHAGIST či OBSCURA, no v posledných rokoch sa zameral viac na svoje vlastné hudobné nápady. Vzhľadom na jeho bubenícky štýl a hranie v death metalových kapelách technického razenia pôsobil jeho príchod do skupiny TRIPTYKON v roku 2018 mierne prekvapivo.

V nasledujúcom rozhovore sme však neprebrali len to, aké to je hrať u týchto temných Švajčiarov, pretože cieľom bolo predstaviť tohto chlapíka v širšom merítku. Hannes priblížil svoje hudobné začiatky, pohľad na ďalších bubeníkov, svoje skladateľské snaženia či prácu vo vlastnom nahrávacom štúdiu.

Kedy si začal počúvať metalovú muziku a s ktorými kapelami si začínal?

K metalu som sa dostal, keď som mal asi dvanásť alebo trinásť rokov. Najprv to bola klasika ako METALLICA, IRON MAIDEN, DEEP PURPLE, ale veľmi rýchlo ma fascinovala jeho extrémnejšia a technická stránka. Kapely ako SLAYER, DEATH či MORBID ANGEL. Odvtedy som už len objavoval progresívnejšiu a experimentálnejšiu hudbu, nielen v metale, ale aj v jazze a fusione.

Kedy si začal s hrou na bicie? Si samouk alebo absolvent nejakej hudobnej školy?

Na bicie som začal hrať okolo desiatich rokov a neskôr som študoval hudobnú teóriu. Vždy som cítil, že pochopenie harmónie a kompozície je nevyhnutné, dokonca aj pre bubeníka. To je jeden z dôvodov, prečo hrám aj na gitare a skladám hudbu. V priebehu rokov som mal hodiny od niekoľkých skvelých učiteľov, ale veľa z toho pochádzalo z počúvania, prepisovania a jednoduchého hrania z nahrávok.

Koľko času venuješ hre na bicích?

V súčasnosti nemám toľko času na cvičenie ako keď som bol mladší. Medzi prácou v štúdiu, produkciou a skladaním hudby ide skôr o udržiavanie techniky a prípravu na konkrétne projekty. Povedal by som, že trávim za súpravou jednu až dve hodiny denne, avšak veľmi sústredeným cvičením. Keď som mal niečo po dvadsiatke, hrával som šesť alebo sedem hodín denne. Vtedy som si vybudoval základy.

Ktorí bubeníci sú pre teba inšpiráciou, vzorom? Čo ti na ich hre imponuje?

Je ich veľa. Steve Smith, Vinnie Colaiuta, Marco Minnemann a Dave Weckl boli veľkými vplyvmi. Každý z nich má na nástroji jedinečný zvuk. Vinnieho úplná kontrola nad dynamikou a tempom je inšpirujúca. Vždy som obdivoval bubeníkov, ktorí majú svoj vlastný zvuk, bez ohľadu na žáner.

Ako bubeníka sa ťa musím opýtať na večnú tému – Lars Ulrich a jeho kvality. Tvoj názor?

Myslím si, že Lars dostáva nespravodlivú kritiku. Jasné, nie je technický bubeník, ale o to nikdy nešlo. Jeho bubnovanie sa k METALLICCe perfektne hodí. Ide o energiu, prístup a písanie skladieb. Je súčasťou toho, čo ich urobilo legendárnou kapelou. Ako producent a kreatívna myseľ je veľmi šikovný a inteligentný. Technika nie je všetko. Ide o to, aby pieseň fungovala.

Na ktoré skladby prípadne albumy by si poukázal v zmysle, že bubenícka hra na nich pozdvihuje celkový materiál? Nemusí to byť nutne metalový žáner.

Ako prvé mi napadnú „Human“ od DEATH či „Moving Pictures“ od RUSH. Prípadne skladba „Aja“ od STEELY DAN, pretože Steve Gadd v nej hrá jednoducho dokonalo. Bicie pozdvihujú celú kompozíciu bez potreby predvádzať sa.

Akú hudbu mimo metalu rád počúvaš?

Milujem fusion, progresívny rock, klasickú hudbu a nejakú elektronickú hudbu. Počúvam Allana Holdswortha, Franka Zappu, Chicka Coreu alebo WEATHER REPORT – hudobníkov, ktorí rozširujú harmóniu a rytmus. Tiež mám rád filmové soundtracky. Majú určitú drámu, ktorá inšpiruje moje vlastné kompozície.

Vnímam ťa skôr ako štúdiového hráča než ako performera. Je tento môj pohľad správny?

Čiastočne áno. Milujem štúdio, pretože mi dáva plnú kontrolu a tvorivú slobodu. Môžem experimentovať so zvukom a detailmi spôsobmi, akými sa to na pódiu nedá. Ale živé vystupovanie má svoje vlastné kúzlo – energiu, spojenie s publikom. Snažím sa udržiavať rovnováhu, ale štúdiová práca je v súčasnosti určite mojím hlavným zameraním.

Si známy z technických death metalových spolkov ako OBSCURA alebo NECROPHAGIST. Na čo musíš z bubeníckeho hľadiska klásť dôraz v kapele TRIPTYKON?

TRIPTYKON je o atmosfére a hutnosti. Ide menej o rýchlosť alebo technickosť a viac o pocit a priestor. Musíte sa ovládať – každý úder potrebuje zámer. Keďže pochádzam z technického death metalu, bola to zaujímavá výzva. Zjednodušiť to a urobiť z každej noty niečo dôležité.

Po odchode Normana Lonharda ohlásila kapela TRIPTYKON konkurz na bubeníka. Zúčastnil si sa ho aj ty? Alebo ťa odporučil Florian Magnus Maier, s ktorým hráš v skupine ALKALOID a taktiež hral s V. Santurom (gitarista TRIPTYKON, pozn. red.) v DARK FORTRESS?

Odporučil ma V. Santura. Pracovali sme spolu mnoho rokov a vedel, že rozumiem temnejšej a ťažšej estetike TRIPTYKONU. S Tomom (Thomas Gabriel Fischer, vokalista/gitarista v TRIPTYKON, pozn. red.) sme sa párkrát porozprávali a potom sme mali pocit, že to k sebe pasuje.

Po relatívne krátkom čase v TRIPTYKONE si sa zúčastnil špeciálneho projektu Requiem, ktorý ste predstavili na festivale Roadburn. Aké to bolo pracovať s orchestrom?

Bolo to neuveriteľné. Jeden z vrcholov mojej kariéry. Hranie s orchestrom dodáva úplne nový rozmer. Silu a textúru hudby cítite inak. Dynamický rozsah je obrovský. Bolo tiež výzvou prispôsobiť metalové bubnovanie takémuto prostrediu. Musíte počúvať ešte pozornejšie.

Tvojou doménou sú blast-beaty, technická, kompozične bohatá hra, avšak Thomas Gabriel Fischer napísal prostrednú časť „Grave Eternal“ (kompozíciu Requiem tvoria tri skladby, pozn. red.) s minimalistickými prvkami, kde v niektorých častiach znie iba jeden činel. Ako si sa cítil v týchto intímnych pasážach?

Tieto momenty som si naozaj užil. Minimalizmus môže byť veľmi expresívny, ak sa robí správne. Ide o jemnosť – hranie presne toho, čo je potrebné. Niekedy jeden úder činelu dokáže vytvoriť viac emócií ako zložitá bubenícka výplň. Tento kontrast medzi chaosom a tichom robí skladbu silnou.

Nosíš hudobné nápady do TRIPTYKONU aj ty, alebo je hlavným šéfom Thomas Gabriel Fischer?

Tom je určite hlavným skladateľom a vizionárom kapely. Je však veľmi otvorený rôznym podnetom. Ak mám rytmické alebo štrukturálne návrhy, vypočuje si ich. Je to proces spolupráce, ale vždy sa zameriava na svoj koncept.

Si vlastníkom štúdia Mordor Sounds. Od akého roku ho prevádzkuješ a aké služby ponúkaš?

Mordor Sounds som založil v roku 2011. Začalo to ako miesto na nahrávanie vlastnej hudby, ale časom sa to zmenilo na plnohodnotné profesionálne štúdio. Robím nahrávanie, mixovanie, mastering a štúdiové bubnovanie pre klientov po celom svete. Taktiež sa starám o produkciu pre mnohých metalových a rockových umelcov.

V súvislosti s názvom štúdia sa mi nedá nespýtať. Si fanúšikom Pána Prsteňov?

Rozhodne. Vždy som miloval Tolkienov svet. Názov Mordor Sounds je samozrejme trochu ironický, ale páči sa mi spojenie medzi epickou fantasy a temnou, dramatickou hudbou.

Je štúdio Mordor Sounds hlavným zdrojom tvojho finančného príjmu? Živíš sa len hudbou?

Áno, je to moja hlavná profesionálna činnosť. Živím sa výlučne hudbou – prostredníctvom štúdia, nahrávania pre iné kapely a vlastných projektov. Mám šťastie, že sa tomu môžem venovať na plný úväzok bez toho, aby som potreboval inú prácu mimo hudby.

Predpokladám, že s V. Santurom máte dlhé a plodné debaty, keďže obaja prevádzkujete nahrávacie štúdia.

V jednom kuse! Ale pozitívnym spôsobom. Máme podobné filozofie, ale odlišné pracovné postupy. V. Santura je skvelý zvukový inžinier a hudobník a často si vymieňame nápady ohľadom vybavenia, mixovania a produkčných prístupov. Je to inšpirujúce.

Ako podľa teba ovplyvní nástup umelej inteligencie tvorbu hudby? V. Santura spomínal v jednom rozhovore, že zo srandy ste skúšali čo umelá inteligencia skomponuje a vraj to bolo strašne generické.

Je to zaujímavý nástroj, ale chýbajú mu emócie. S V. Santurom sme raz len tak pre zábavu testovali materiál vytvorený umelou inteligenciou a znel veľmi genericky. Umelá inteligencia môže pomôcť s pracovným postupom. Napríklad s úpravou, zvukovým dizajnom alebo inšpiráciou, ale nemôže nahradiť ľudský dotyk. Hudba je o vyjadrovaní a stroje necítia.

Hral si na legendárnom albume „Epitaph“ od NECROPHAGIST. Fanúšikovia sa dlho dožadovali nového albumu, ktorý už však neprišiel. Máš bližšie informácie prečo sa kapela zasekla a následne aj rozpadla?

Je to úplne jednoduché, proste sa to nestalo. Muhammed (Muhammed Suiçmez, vokály/gitara v NECROPHAGIST, pozn. red.) je perfekcionista a nechce vydať niečo, čo nespĺňa jeho štandardy. Postupom času sa členovia presunuli k iným projektom.

Aké boli dôvody tvojho odchodu z kapiel NECROPHAGIST a OBSCURA?

V oboch prípadoch som cítil, že je čas venovať sa vlastným hudobným nápadom. Mal som sa tam skvele, ale skupina ALKALOID a moja sólová tvorba mi umožnili slobodnejšie sa vyjadrovať.

Ako si na tom s hrou na gitaru? Vo svojom sólovom projekte Hannes Grossmann si uvedený aj ako gitarista.

Len na prvom albume, a priznajme si, som dobrý v editovaní gitary. Som dosť dobrý na to, aby som napísal, čo počujem v hlave! Nie som virtuóz, ale rozumiem harmónii a kompozícii. Gitara je môj hlavný nástroj na písanie. Pomocou gitary vytváram štruktúru skladby pred aranžovaním bicích. Na albumoch spolupracujem s inými gitaristami, ako sú Chris Muenzner, Danny Tunker alebo Max Blok.

Ako prebieha písanie materiálu? Máš hlavný riff, ktorý potom ďalej rozpracujú hosťujúci hráči?

Väčšinu materiálu si píšem sám – všetky riffy, štruktúry, dokonca aj niektoré basgitarové a sólové party. Potom si pozývam hosťujúcich hudobníkov, ktorí pridávajú svoj vlastný nádych. Zvyčajne im posielam podrobné demo nahrávky, ale zároveň povzbudzujem k interpretácii. Táto spolupráca udržiava hudbu živú a nepredvídateľnú.

Pôsobíš aj v ďalších formáciách ako ALKALOID, ETERNITY'S END alebo v projektoch mimo Nemecka, napríklad HOWLING SYCAMORE a THE FRACTURED DIMENSION. Hráš s týmito kapelami aj koncerty alebo ide hlavne o štúdiovú prácu?

Nie so všetkými. Napríklad s ALKALOID vystupujeme naživo, keď sa nám zhodujú harmonogramy. Iné, ako napríklad HOWLING SYCAMORE alebo THE FRACTURED DIMENSION, sú štúdiové projekty. Záleží to na logistike a dostupnosti – všetci máme viacero záväzkov.

Vráťme sa ešte ku TRIPTYKON. Môžeš prezradiť v akom štádiu sa nachádza nový album?

Už nejaký čas pracujeme na novom materiáli. Pokračuje v duchu albumu „Melana Chasmata“, ale so širšou dynamikou – temnejší, pomalší, ale v niektorých častiach aj orchestrálnejší. Zatiaľ neviem povedať dátum vydania, ale sme v kreatívnej fáze.

Je šanca, že by sa nový album nahrával v tvojom štúdiu? Prípadne či by si mohol urobiť mix a mastering? Alebo to ostane po starom a materiál sa nahrá vo Woodshed Studios, ktoré vlastní V. Santura?

Je možné, že si tam nahrám bubenícke party. Je to moje prirodzené prostredie a viem, ako dosiahnuť svoj zvuk. Celková produkcia však bude stále v štúdiu Woodshed s V. Santurom, pretože je to v kapele zaužívaný pracovný postup.

V poslednom období hráte s TRIPTYKON koncerty venované tvorbe CELTIC FROST. Aký bol v minulosti tvoj vzťah k tejto kapele a jej tvorbe?

Áno, o CELTIC FROST som vedel už od tínedžerských rokov. Ich hudba mala veľký vplyv na extrémny metal vo všeobecnosti. „Monotheist“ je jeden z mojich najobľúbenejších albumov. Má nesmiernu ťažkosť a atmosféru, ktorej sa len málo kapiel vyrovná. Takže hrať tento materiál naživo je obrovská česť.

Budúci rok to bude 20 rokov od vydania spomínaného albumu „Monotheist“. Aká je pravdepodobnosť, že by táto nahrávka vyšla opäť na vinyle? Album vyšiel prostredníctvom vydavateľstva Prowling Death Records, ktoré vlastní Thomas Gabriel Fischer, takže by to mal mať plne vo svojich rukách. Viem, že v roku 2016 sa robila reedícia, ale na vinyle je album nedostupný.

Viem, že dopyt je vysoký, takže by ma neprekvapilo, keby niekedy vyšla nová edícia, ale nemôžem nič potvrdiť.

Prečo hráte s TRIPTYKON iba festivaly? Vrátite sa ku klubovým koncertom a turné po vydaní nového albumu?

Festivaly nám umožňujú efektívne osloviť široké publikum. Ale áno, verím, že akonáhle vyjde nový album, mohli by sme sa opäť zúčastniť klasického turné. Všetkým nám chýba intimita klubových koncertov.

Ak chceš čokoľvek odkázať fanúšikom a ľuďom, ktorý si tento rozhovor prečítajú, toto je tvoj priestor.

Chcem sa len poďakovať všetkým, ktorí sledujú moju tvorbu. Od NECROPHAGIST k OBSCURE, ALKALOID až po súčasný TRIPTYKON. Znamená to veľa. Podpora fanúšikov udržiava túto hudbu pri živote. Dúfam, že vás všetkých uvidím na koncertoch alebo sa o vás dozviem prostredníctvom mojej štúdiovej práce. Zostaňte kreatívni a naďalej podporujte skutočné muzikanstvo.

Zdroj fotiek:
Hannes Grossmann - ©Lindy Balduk
Hannes Grossmann live - ©Henryk Michaluk
Triptykon kapela - ©Roland Moeck/Arkana PhotoArt
Triptykon live - ©Henryk Michaluk