Koncertnú ponuku Collossea sa oplatí sledovať stále a v lete obzvlášť. V júli a auguste sa u susedov konajú festivaly, konkrétne Obscene Extreme a Brutal Assault, a odtiaľ sa môže podariť stiahnuť k nám niečo extrémne zaujímavého. Pred rokom v júli sme boli obdarovaní nezabudnuteľným zážitkom v podobe TXDM a slam BDM legendy DEVOURMENT, a v prvý augustový utorok tohto roku k nám už po druhýkrát našli cestu USBDM titani DYING FETUS, tentokrát v spoločnosti progresívnych deathmetalistov či popredných predstaviteľov súčasného progresívneho extrémneho metalu RIVERS OF NIHIL. Načas sa oplatilo prísť už aj preto, lebo domáci deathgrinderi KILLCHAIN nie sú nejakou nerohrabanou „predkapelou, ktorú treba pretrpieť“, ale stálicami scény, ktoré fakt nemusia mať trému pred zdieľaním pódia s veľkými menami.

Utorkový večer bol špeciálny aj v tom, že na koncert dostal chuť spolužiak zo strednej školy a ak si dobre pamätám, naposledy sme spolu na metale boli asi vtedy, keď v športovej hale hrali TÖRR a ARAKAIN, to sme boli v triede niekoľkí metalisti, ako študenti grafiky sme na odborných hodinách vyrobili aj plachty s logami, ale on bol jedným z tých, čo prispievali novinkami, nahrával z maďarského rádia, nosil „originálky“ ako ASSASSIN, TESTAMENT a podobne, a hoci je dnes hlavne umelec, vypočuje si kadečo, metal k nemu vie prehovoriť. Tak sme sa vo štvorici vybrali do Colla, a keďže zaparkoval na svojho druhu pamätnom mieste, stihol som dodať pár veselých historiek z rokov deväťdesiatych, ktoré sa udiali práve na trase, ktorou sme išli.

Trochu som sa obával o účasť, predsa len, leto, festivaly, dva viac-menej BDM koncerty za päť dní, krajina po mnohých stránkach v krachu, ale našťastie to na úvod nevyzeralo úplne beznádejne. Keď o siedmej začali hrmieť domáci KILLCHAIN, mali už pre koho, nebol som sám, kto sa vynasnažil prísť načas. Táto banda z poslednej generácie kedysi mohutnej košickej deathmetalovej scény tohto roku už tiež oslavuje dvadsiate výročie, čo je po jej koncertných i štúdiových skúsenostiach zárukou kvalitného vystúpenia. Kubo (bicie), Gabi (vokál), Maťo (basa) a Stano (gitara, sprievodný vokál) počas svojej polhodinky odpálili šesť alebo sedem skladieb šťavnatého, agresívneho a drvivého death/grindu, základ setu tvoril materiál zo zatiaľ posledného albumu „Rottenness“, a „slovenská odpoveď na MISERY INDEX a spol.“ pridala aj novinku s názvom „Postmortal Pedicures“(?!). Ako býva zvykom, súčasťou ich šou bola výmena fórov rôznej kvality v smere pódium-parket a späť.

RIVERS OF NIHIL z Readingu v Pennsylvánii registrujem už prinajmenšom desať rokov, ich tvorba sa mi páči, každú dlhohrajúcu nahrávku si vypočujem niekoľkokrát. Ak ich chceme považovať za death metal, tak z môjho pohľadu za taký „páči sa mi to, ale recenziu bude písať Dalas“. Aktuálny eponymný tohtoročný album som si pre seba polovážne premenoval na „Rivers Of Opeth“ a bol som zvedavý, aké to bude naživo. No čo by ste povedali – výborné, u mňa naživo lepšie než na nahrávke. Mnohovrstvový atmosférický a progresívny kov smrti, to znamená striedanie nálad, tempá od voľných po náklepové, a k deathmetalovému revu aj nálož melodických vokálov. Smrtiacim hrdlom burácal basák Adam Biggs, melodicky spieval gitarista Andy Thomas (Tóma Hluchoněmec) a v popise práce to má aj bubeník Jared Klein. Nechcem filozofovať, či všetko „pekné spievanie“ bolo naživo, sám som najprv čakal, že tieto veci budú asi skôr zo záznamu, zvlášť v dnešných časoch, keď niekedy papierovo päťčlenná banda vyrazí na šnúru ako dynamické duo so zvukovými mašinami. Tak či onak malo vystúpenie RON neskutočný ťah a švih, podporený vydareným zvukom. Korunou majstrovského diela bol hosťujúci saxofonista Patrick Corona, ktorý sa najprv so svojím nostalgicky zafarbeným chrličom nálad v mixe trochu strácal, ale ako šou pokračovala, roztáčal to viac a viac. Playlist máte z koncertu v Belgicku, myslím, že v Colle to bolo tiež takto.

Setlist: The Sub-Orbital Blues, Dustman, Criminals, Despair Church, Water & Time, House of Light, American Death, The Silent Life, Hellbirds, Where Owls Know My Name

Po odchode technických deathmetalových náladotvorcov sa sálou rozozneli tóny známych skladieb ako „Y.M.C.A.“ (už vieme, že to na tých vidláckych červených čapiciach znamená „Make America Gay Again“) a „Stayin’ Alive“, až to vyzeralo ako vyvolávanie starého flatulujúceho ducha v modrom ancúgu. Nie nadlho. Nastalo ticho. Také to pred búrkou. Priznám sa, že sa mi tajil dych. A prišlo besnenie. Naľavo Sean Beasley s basou a za mikrofónom číslo jedna. V strede, kúsok vzadu, Trey Williams za batériou bicích. A napravo výzorom „zase ako za mlada“ prekvapil muž, gitarista, vokalista, legenda John Gallagher. Opäť boli medzi nami marylandskí DYING FETUS. Jeden z najväčších a najštýlotvornejších pojmov v histórii i súčasnosti amerického brutálneho death metalu. Mnohí sa nimi inšpirovali, skúšajú – neraz celkom šikovne – hrať podobne, ale oni sú v tom, čo vymysleli, najlepší aj po tridsiatich štyroch (to fakt už toľkých?!) rokoch na scéne. DF som videl niekoľkokrát, prvé stretnutie bolo koncom 90. rokov v Ružomberku, s DERANGED a DEFACED CREATION, ešte klasická štvorčlenná zostava s Jasonom Nethertonom (dnes MISERY INDEX, ASPHALT GRAVES), obrovská akcia, na také sa nezabúda. Ale to, čo som nafasoval teraz v Colle, bola dokonalosť. DF mali aj obdobie s päťčlennou zostavou, v ktorej ako keby už bolo ľudí priveľa.

Súčasná dlhé roky fungujúca trojica, to je pre nich dokonalé, ide z nej naživo neuveriteľná, nekompromisná sila. Brutálny death metal vo svojej podstate, náklepy, hojdačky, groove, skvelé kaskády riffov, trademarkové pískanie gitary, Seanov búrlivý hlboký rev a Johnova kanálová kloktavá výlevka posledného súdu. Výborný zvuk, ohromný tlak, anihilácia, agresia, nulové zľutovanie, žiadne branie zajatcov. Dosť ohavné intro pred „From Womb To Waste“. Jednu skladbu som si musel vypočuť spred klubu, lebo som našiel neprijatý hovor z domu a je lepšie vedieť, o čo ide. (Do budúcnosti – keď o nič, treba počkať, kým Maťo príde domov, nenačim ho stresovať/sr...diť.) Koncert beží ďalej, dojmy sa pýtajú medzi ľudí. Debatujem s kamarátom, ktorý tiež čo-to zažil s mikrofónom, pýta sa „Keď vidíš niečo takého, neláka ťa to?“ Zhodli sme sa, že to tak máme obaja, on ešte môže a držím palce. Setlist je z nejakého festivalu, my sme mali DYING FETUS skoro hodinu a zmestilo sa viacero ukrutností navyše. Medzi koncerty roka sa akcia pobrala už dlho pred koncom. Stabilne ma štve, že keď príde kapela od Relapse, nedonesie so sebou ani pol cédečka, ale s tým sa vlastne má počítať. Ľudí bolo tristo, čo je vzhľadom na leto, festivaly a dovolenky výborné, fotky sa zohnať podarilo, ďakujem. Organizátorom takisto.

Setlist: Schematics, Unbridled Fury, Subjected to a Beating, From Womb to Waste, Into the Cesspool, Wrong One to Fuck With, Epidemic of Hate, Grotesque Impalement, In the Trenches, Praise the Lord (Opium of the Masses)

Foto: Peter Frankovič, Joži Balog