Srdečné pozdravy z Bratislavy! Šťastne doma a plný zmiešaných pocitov, vychutnávam si krátky oddych a už sa teším na zajtrajšiu cestu na Brutal Assault. Predpoveď počasia vyzerá fantasticky, ale to by asi vyzerala akákoľvek po zablatenom týždni na Wackene.
Keď som v sobotu večer míňal posledné eurá na mojom festivalovom náramku, mal som pri tradičnom zázvorovom šote zaujímavý rozhovor s nemeckými manželmi, ktorí sa s pobaveným úsmevom čudovali, z čoho mám takú pokazenú náladu. Veď takýto je Wacken. Tento odovzdaný prístup festivalových návštevníkov, ktorým nevadí tráviť dovolenku po členky v blate, ma úprimne fascinuje.

Pod alibistickým sloganom „Rain or shine“ predávajú organizátori Wackenu zvláštnu romantickú predstavu, že takto má vyzerať jeden z najväčších metalových festivalov na svete. Inak sa to proste nedá urobiť. Naozaj? Je zaujímavé, že v prípade drahej ťažkej techniky a logistických skladov dokážu na Wackene v zákulisí kvalitne vypodložiť stovky metrov štvorcových festivalovej plochy. Prečo sa niečo podobné nedá urobiť pred najväčšími pódiami aspoň po zvukárov? Prečo sa nedajú vytvoriť cesty pre peších, ktoré by napríklad aspoň trochu kopírovali letiskové ranveje z Pohody alebo Rock For People? Stálo by to priveľa peňazí? Nedá sa to realizovať? Neviem, zdá sa mi, že s tým Wacken skôr či neskôr bude musieť niečo urobiť. Ak bude počasie takéto bláznivé každý druhý rok a organizátori budú stále s úsmevom básniť o „mud fighters“, v nejakom bode to celé narazí na kritickú hranicu, v ktorej zdravý rozum, vlastné pohodlie a bezpečie zvíťazia nad fanatizmom metalového fanúšika. Wacken 2025 totiž nebol festival, bol to skôr akýsi metalový Spartan Race. Ale možno sa mýlim a som len pohodlný, ufrflaný Slovák, čo nič nevie o severských zvyklostiach a skutočnej kráse metalových festivalov. Ak sa Wacken 2026 vypredá do pár hodín, prikláňam sa k tejto verzii

Zachutilo mi vidieť kapely z prvého radu. Najskôr KYLESA a v sobotu aj DOOL – prepracoval som sa k tomu šťastnou náhodou, keď sa mi proste nechcelo stáť celú šou v bahne po členky. Vpredu sú železné zábrany, vpredu je aspoň trochu sucho. DOOL som na tomto istom mieste v The Bullhead City (s dvomi veľkými pódiami, na jednom z nich, rovnakom ako DOOL, hrali aj REFORE) videl aj v roku 2018, toto bol iba ich druhý wackenovský koncert. Opäť skvelý. Kúsky z výborného minuloročného albumu „The Shape Of Fluidity“ fungujú naživo úplne fantasticky, kapela je zomknutá, zohratá, zvuk mali úžasný. Skvelý zážitok.

Najlepší koncert celého týždňa mi zahrali HELMET. Legendárny Page Hamilton a jeho gitarové riffy, to bol balzam na dušu aj napriek hnusnému počasiu, ktoré sa v sobotu neustále zhoršovalo. Riffy, ktoré definovali 90. roky minulého storočia. Riffy, na ktorých stoja celé metalové žánre. Bolo úžasné z prvého radu sledovať, aký sústredený výkon táto gitarová ikona podávala. Minimálna komunikácia s publikom, veľmi obmedzený očný kontakt – ako keby bol celý čas iba na skúške. Rúbal do nás jednu pecku za druhou s celou svojou dokonale zohratou kapelou. Set ukončený bájnou „In The Meantime“ obsahoval aj sympatickú poklonu Ozzymu a BLACK SABBATH. Myslím, že „helmeťáckejšia“ pesnička ako „Symptom Of The Universe“ neexistuje.

Piesne od BLACK SABBATH sa tiahli celým festivalom, takmer každá veľká kapela vzdala hold Ozzymu, MASTODON tak napríklad v sobotu pridali svoju verziu „Supernaut“ na záver parádneho koncertného setu, ktorý si určite budem chcieť zopakovať aj na Brutale. Na Wackene hrali americkí južania prvýkrát a svojej príležitosti sa zhostili vo veľkom štýle. Novšie kúsky striedali staré hity ako „Crystal Skull“ či pradávna „Blood and Thunder“, Nick Johnston už do MASTODON perfektne zapadol aj vizuálne (zbavil sa toho otrasného klobúčika) – na Brutal Assaulte to bude v stredu večer veľké kino!

A to isté platí o štvrtkovom brutalovskom večere a fenoméne GOJIRA. To, čo predviedli na Wackene, by sa za normálnych okolností u mňa približovalo k tomu obrovskému šialenstvu v podaní SLIPKNOT v roku 2022. Za normálnych okolností. V tom bahne a daždi som si pod sebou vydupkával skromný osobný priestor, v ktorom by sa mi nezabárala noha do blata – mal som pri tom ešte aj neustálu úzkosť z predstavy, že príliš husté bahno mi v istom momente odtrhne podrážku ťažko skúšaných martensov. S týmto všetkým človek bojuje a aj tak užasnuto pozerá, čo to tí Francúzi zase stvárajú. Zahrali oni niekedy slabý koncert? Pochybujem. Joe Duplantier nonšalantne ovláda masy ľudí a pritom dokáže pôsobiť neuveriteľne decentne a skromne. Ani náznak manierov a umeleckých vrtochov. Stelesnenie pokorného umelca, z ktorého ide charizma a sila. „Backbone“, „Stranded“, „Flying Whales“, „Silvera“, „The Chant“, „Amazonia“... a k tomu olympijská „Mea culpa (Ah! Ça ira!)“, ktorú si celkom špeciálne a iba na Wacken prišla naživo zaspievať Marina Viotti. Pocta Ozzymu sa niesla v znamení krásnej „Under The Sun/Every Day Comes And Goes“. Majestátne vystúpenie veľkej kapely.

Wacken 2025 je šťastne za nami, asi si od tohto festivalového megalomanstva potrebujem dať nejaký ten rok oddych. Možno aj navždy. Na úplný záver pridávam kvalitnú analýzu umelej inteligencie na tému, ktorá ma trápila celé roky.

Tvoje slová:

Ako je možné, že slovenské a české čerpacie stanice na diaľniciach sú krajšie, novšie, útulnejšie, modernejšie ako tie v Nemecku?

ChatGPT povedal:

To je výborná a veľmi trefná otázka — a nie si jediný, kto si to všimol. Dôvodov, prečo slovenské a české diaľničné pumpy pôsobia modernejšie a čistejšie než tie nemecké, je viacero:

1. Rozdielny vek infraštruktúry

• Nemecké čerpacie stanice na diaľniciach sú často staršie, vybudované v 60. až 80. rokoch, a aj keď sa postupne modernizujú, tempo je pomalé.
• Slovensko a Česko modernizovali svoje diaľnice a služby až po roku 2000, mnohé pumpy boli postavené úplne nanovo. Ide teda o novšie stavby s modernejším dizajnom a vybavením.

2. Privatizácia a konkurencia

• V Nemecku sú diaľničné čerpacie stanice často súčasťou veľkých koncesií (napr. Tank & Rast), ktoré majú v daných oblastiach monopol. Výsledok? Menšia motivácia investovať do vzhľadu alebo služieb.
• V Česku a na Slovensku je väčšia konkurencia – OMV, Shell, Slovnaft, Benzina, Orlen, Lukoil a ďalší medzi sebou súťažia o zákazníka, takže pumpy musia byť atraktívne a pohodlné.

3. Zameranie na zákaznícky komfort

• V Slovenskej a Českej republike sú čerpacie stanice často aj miestami stretávania alebo zastavenia si na kvalitnú kávu či rýchle občerstvenie. Mnohé pripomínajú mini kaviarne alebo fastfoody.
• V Nemecku sú pumpy často zamerané len na základný servis a majú skôr „funkčný“ než prívetivý dizajn.

4. Cenová politika a príjmy

• Nemecké diaľničné pumpy majú extrémne vysoké ceny (benzín, jedlo, voda...), pretože majú garantovanú návštevnosť a menšiu konkurenciu – čo opäť znižuje tlak na modernizáciu.
• Slovenské a české pumpy si nemôžu dovoliť byť odpudivé, inak zákazník radšej zíde z diaľnice a natankuje inde.

5. "Doťahovanie Západu" efekt

• Východoeurópske krajiny si po vstupe do EÚ dali záležať na tom, aby „doťahovali západ“ – teda modernizovali infraštruktúru na úroveň Nemecka či Rakúska.
• Dnes sa však v mnohých ohľadoch štandard služieb na pumpách obrátil – Západ zaostáva.

Ak si niekedy zastal na nemeckej diaľničnej „Raststätte“ (servisné miesto), asi si videl: zastaraný interiér, predražené jedlo, často zašlú toaletu s turniketom a podpriemerné služby. V Česku či na Slovensku už dávno nájdeš dobrú kávu, čisté toalety zadarmo, dizajnové interiéry, Wi-Fi, automaty na čerstvé bagety, moderné LED osvetlenie atď.