Talianskych veľmajstrov brutálneho death metalu sme tu nemali od ich tretieho albumu, teda statočných desať rokov. PUTRIDITY nikdy nepatrili ku kapelám, ktoré by albumy chrlili, púšťali ich do sveta v štvorročných intervaloch, ale potom ešte riadne ubrali z plynu. Našťastie sa v roku 2023 pripomenuli EP „Greedy Gory Gluttony“) so štyrmi skladbami z vlastnej dielne a coverom od CANNIBAL CORPSE. Elitný masakrujúci BDM s neľudskou atmosférou a hrobovou výlevkou nového vokalistu Andreu Pira veľmi jasne naznačoval, že piedmontskí chasníci, krvou maľujúci obrazy krutostí a ohavností, zďaleka nepovedali všetko a môžeme sa pripraviť na hrôzy čias budúcich.

Novinka „Morbid Ataraxia“ vyšla u Willowtip len pred pár dňami a je viac-menej jasné, že u mňa v koncoročnom hodnotení vyfasuje veľmi vysokú pozíciu. Osem, respektíve deväť skladieb najzverskejšieho brutálneho death metalu, takého, kde ide o masakrovanie hudbou i masakrovanie hudby, extrémnosť, výbuch, tlak, kov smrti, ktorý je tu na to, aby si užíval bolestný a vydesený rev všetkého, čo roztrhal a rozmetal na kusy. Rýchle, blastujúce skladby s kaskádami riffov, občasnými zasekanými spomaleniami (výskyt slamu je v jednotkách percent), zlovestné, ponuré harmónie a Andreovo v hĺbkach klokotajúce hrdlo. O to, aby mal do čoho hrnúť makabrózne vízie, sa postarali Putrid Ciccio (gitary, vokály), Cédric Malebolgia (bicie), Giancarlo Mendo (basgitara) a Manuel „Skizo“ Lucchini (vokály).

Neviem, s čím by som tu mohol byť nespokojný, zhudobnené besnenie je z istého uhla pohľadu európska odpoveď na INTERNAL SUFFERING, len miesto lovecraftovských desov sme svedkami „goreálnych“ a patologických výjavov, doplnených intrami z filmov, prinajmenšom jedno je z dnes už kultového kúska „Pink Flamingos“, ktorý som nevidel, ale podľa popisov by malo ísť o veľmi „špeciálne kino“. Navyše sa nová tvorba PUTRIDITY rúti v takom duchu, že vo mne ožili spomienky – „na takomto niečom som sa predsa pred rokmi podieľal“, a to sa mi nestáva často, naposledy asi pri INCINERATING PROPHECIES z Kolumbie. Záverom albumu je „hidden track“, coververzia skladby „Rotted Divinity“ od arizonských ENMITY (aj oni hrali presne ten typ BDM, ktorý ma baví mimoriadne), naručaný Mikkom Fribergom, vokalistom fínskych TORSOFUCK, spolku, z ktorého textových fantázií by sa škrabal za uchom aj známy francúzsky šľachtický bonviván, znalec a labužník.