Keď v roku 2017 katapultovalo vydanie piatich kvalitných albumov na ploche desať mesiacov KING GIZZARD & THE LIZARD WIZARD do mainstreamového povedomia, zdalo sa, že pôjde len o akýsi výstrelok mladej, trochu hyperaktívnej austrálskej kapely.

Akosi v tom nadšení z komplexného „Polygondwanaland“, exoticky mikrotonálneho „Flying Microtonal Banana“, či metalovej opery „Murder Of The Universe“ zapadlo, že Stu McKenzie a spol. v tej dobe za sebou mali už osem rokov kariéry (a osem nahrávok).

Dnes sa píše rok 2025 a KGATLW sú pevne etablovaní ako jedna z najvýraznejších súčasných rockových skupín – vypredávajú turné, haly, festivaly, štadióny a amfiteátre, hrajú trojhodinové koncerty (bez opakovania setlistov) v krajinách ako Litva či Bulharsko, vyjadrujú sa k sociálnym a politickým témam (a stoja na tej istej strane ako ich mimoriadne verní fanúšikovia), skrátka veci robia tak, ako rockové hviezdy z doby pred tým, ako v spojení „hudobný priemysel“ prevážilo to druhé slovo.

(Malá odbočka späť do 2017: mastery k doske „Polygondwanaland“ KGATLW zverejnili v štýle „open source software“ úplne zadarmo – album tak mohol vydať hocikto. Nahrávka nakoniec vyšla na 88 labeloch a v takmer 200 verziách. Ten istý trik KGATLW zopakovali v rámci „Bootlegger“ programu ešte niekoľkokrát; živáky z aktuálneho turné sú v skvelej kvalite zadarmo na stiahnutie na Bandcampe, a mnohé vyšli vo fyzickej podobe vo vydavateľstvách po celom svete. KGATLW má skrátka každý rád – okrem zopár chronicky zaťatých redakčných kolegov, pre ktorých je nekontrolovaná radosť v hudbe (a z hudby) prísne zakázaným pojmom.)

Toto všetko by bolo samozrejme úplne nanič, keby forma prevážila nad obsahom. „Phantom Island“ je síce dvadsiatym siedmym radovým počinom v pätnásťročnej kariére KGATLW, na ich diskografiu však treba nazerať trochu inou, i keď dozaista subjektívnou optikou.

„Zásadné“ albumy – pre autora recenzie nimi sú „Polygondwanaland“ (2017), na dve fošne rozdelený dvojalbum „K.G.L.W.“ (2020/2021) či mamutí „Omnium Gatherum“ (2022) – striedajú formálne experimenty (skvelý a na koncertoch mimoriadne obľúbený „Nonagon Infinity“ (2016), ktorý začína a končí tým istým tónom, takže sa dá prehrávať v nekonečnej slučke; rovnako výborný „Flying Microtonal Banana“ (2017) nahratý v štvrťtónovom ladení; „Quarters“ (2015) rozdelený na štyri skladby, každá dlhá 10 minút a 10 sekúnd) a žánrové experimenty („westernový audiobook“ z 2013 „Eyes Like The Sky“, jazzová kolaborácia „Sketches Of Brunswick East“, tanečný „The Silver Cord“, a nakoniec samozrejme trio metalových zárezov: už spomínaný, divadelný „Murder Of The Universe“ (2017), voivodovský „Infest the Rats' Nest“ (2019) a fantasticky ironická, predminuločná pocta drevnému heavymetalu, „PetroDragonic Apocalypse“).

„Phantom Island“ v tomto súpise hrá prechodovú rolu. Nahrávaný spoločne s predchodcom „Flight b741“, už detailami na „escherovsko-boschovskom“ obale naznačuje silné prepojenie na predošlé albumy (a priama citácia „Shanghai“ z „Butterfly 3000“ v záverečnej „Grow Wings And Fly“ ho potvrdí).

Hlavným rozdielom je prizvanie komorného orchestra, ktorý prináša krehkosť a „intímnosť“, ktorú KGATLW ukázali naposledy na nie úplne docenenom „Paper Mâché Dream Balloon“ (2015). Orchestrálne party boli dohraté do už existujúcej nahrávky, pohybujucej sa na rozhraní popu, sedemdesiatkového psychedelického rocku a miestami až country. „Phantom Island“ tak pôsobí ako stret dvoch organicky prepletených svetov – na improvizáciách, jamovaní a „feelingu“ postavenému skladateľskému štýlu KGATLW s odsýpajúcimi, ale občas akoby odnikadiaľ nikam plynúcimi skladbami, dodal skúsený anglicko-austrálsky skladateľ Chad Kelly formálnu „dospelosť“ – a tým ich akoby uzavrel.

Aj vďaka tomu vyniknú texty: KGATLW nikdy neboli básnici, najsilnejšími textárskymi momentami doteraz boli viac-menej jednoslovné refrénové slogany (viď: „Rattlesnake“, „Planet B“, „Gila Monster“). Na „Phantom Island“ však nachádzame ucelenejšiu kolekciu zdelení – rámcovaných opakujúcimi sa metaforickými obrazmi skoku (a následného vzlietnutia!), ktoré v smerujú k prekvapivo konkrétnym, osobným a otvoreným spovediam o pochybnostiach („Sea Of Doubt“ s nádhernou treťou slohou, ktorá by moje násťročné „ja“ dohnala k slzám), zraniteľnosti („Aerodynamic“), ťažobe zodpovednosti a očakávaní („Panpsych“), cestám do sveta a návratoch domov – čo je téma, ktorá ma pri koncertnom vyťažení KGATLW vôbec neprekvapuje.

Snáď kvôli spomínanému zľahka psychedelickému podaniu mi na rozum prichádzajú rané dosky Davida Bowieho, na ktorých sa major Tom zo „Space Oddity“ stratený vo vesmíre prelína s „dievčaťom s vlasmi ako myš“ z „Life On Mars?“ – v svojej jednoduchosti jednej z najsilnejších skladbách o „inakosti“ v histórii pop music vôbec.

Tvorba KGATLW odoláva pokušeniu aplikovať recenzné poučky. Multiinštrumentálna kapela – až na odchod druhého bubeníka v od roku 2011 stabilnej zostave – evidentne nepovažuje štúdiové počiny za sofistikované monolity vyžadujúce roky práce a cizelovania. Oveľa viac ide o neprerušovaný prúd pestrých hudobných ideí a myšlienok, ktoré si zaslúžia zaznamenať; no v momente, keď je tento záznam hotový, ide sa ďalej.

Vydávať minimálne jednu platňu ročne sa v roku 2025 zdá byť absurdným, neefektívnym mrhaním energie a prostriedkov. Lenže THE BEATLES do štyroch rokov medzi debutom a „Seržantom“ vtesnali osem dosiek; LED ZEPPELIN vydali totálne zásadné „I“ až „IV“ za dva a pol roka a i BLACK SABBATH išli tempom album-dva ročne až po „Sabbath Bloody Sabbath“.

Takže, nech to vyzerá akokoľvek, dúfam, že KGATLW neplánujú prestať nahrávať a koncertovať – a ja si to neplánujem prestať užívať.