Je druhá polovica 80. rokov 20. storočia. Pár rokov predtým, hádam v 7. triede ZŠ, zaregistrujte chýry o čomsi, čo sa volá metal. „Autority“ o tom nehovoria v dobrom, aj tie povesti medzi populáciou sú také vydesenejšie, začnete sa teda o vec zaujímať a na strednej škole ste do nej ponorení tak, že vás z času na čas uniformy oslovia s požiadavkou „občiansky preukaz!“ Niekedy miesto uniforiem vybafnú „súdruhovia v civile“ a za november 1989 ste vďační už len preto, že bez neho si na vás mohli počkať rôzne nehľadané dobrodružstvá. Ale o inom som chcel. Hudbu si zháňate rôznymi kanálmi a ten najvýdatnejší predstavovali kolujúce zoznamy nahrávok, kde stačilo poslať na tú dobu solídny finančný obnos na českú adresu a domov vám prišla kazeta s vybranými albumami. Vrátane ozaj tvrdých metalových žánrov, a nejedno meno ste prvýkrát spoznali tam. Občas niekto prišiel so zmätočnými informáciami, ktoré sa vysvetlili až časom. Ako je to v skutočnosti s NAPALM DEATH, o tom kedysi na jar 1989 písali v časopise Melodie. A tam v profile spomenuli aj ďalšie pojmy z vtedajšej „britcore“ scény. Slovo CARCASS vyzeralo kruto, zlovestne a ohavne, a taká bola aj hudba, ktorá zaznela z požičanej pásky v x-tej šumiacej kópii. Citlivú mladú myseľ v momente pohltila.

Strih. Je október 1990, začínam študovať na univerzite v Bratislave. Kúpim si aktuálne číslo magazínu Rock & Pop. Titulok jednej z reportáží hlási „CARCASS, ATROCITY, PUNGENT STENCH, hala Tatran, Ostrava, 26. červenec 1990“. No ďakujem ti ho tam pekne, že som sa o tom dozvedel po skoro troch mesiacoch. Miernou náplasťou bolo, že sa v Bratislave dal kúpiť aj nemecký veľmi metalový magazín, ktorý vtedy pre vzdelanie v oblastiach ako death metal, grind core a podobne vedel spraviť veľa. Aby som to skrátil, na liverpoolsku legendu a kult najväčší som si počkal tridsaťpäť rokov. (Nemusel som až toľko, ale ja mám skrátka svoje odcestované a stačilo.) Pri správe „CARCASS budú v Collosseu“ som si tak skoro bez dojmu/potreboval som to spracovať povedal „hm, ono sa to naozaj stane.“ (NAPALM DEATH sú tu každú chvíľu, milé, že sa veľkomožným uráčilo tiež.) Jasné, že som mal radosť, o to väčšiu, že predskakovať mali INGROWING, s ktorými sme tiež niečo zažili, a že to teda nebude hviezda a predkapela, ale dve pecky. A že treba prísť načas. Nechýbala trocha organizátorského plašenia „ľudia, príďte, inak bude trapas“, holt marketing sa robí aj takto. Keď som na nete videl, aký setlist si CARCASS zostavili, začal som tušiť unikátny zážitok. Výber z celej tvorby, v to som ani nedúfal.

O pol ôsmej to pred už príjemne naplneným klubom odpálili Budweis grinders INGROWING. V zostave Vlakin basa/vokál, Pouzar gitara a Zbyňa bicie vysypali za polhodinu hádam tucet skladieb elitného grind coru, s ktorým pobehali pol sveta a po dlhoročnej pauze sa vrátili rovnako silní ako zamlada, formu tejto trojky si pochvaľovali mnohí. Bolo treba šetriť časom, frontman konferovanie medzi skladbami fakt sypal, pozdravil aj kamošov, ktorých majú na Východe dosť, a aj niekoľko výprav z Čiech, pričom jedna z nich na koncert priletela lietadlom. Set pripomenul výber z doterajšej diskografie vrátane najnovšieho pokračovania „vojny“ s ostravskými DISFIGURED CORPSE, a zaznelo takisto pár vzoriek z chystaného nového albumu, s ktorým idú do štúdia po devätnástich rokoch od vydania toho predošlého. Chalani sa sem dovalili sedemsto kilometrov, aby si užili poctu zahrať si s legendou, a ja verím, že sme sa nevideli naposledy, CZ grind je svetová značka a INGROWING sú stále na špici.

Pauza na nabratie síl, v klube sa atmosféra predsa len celkom rozpálila, a to našťastie bolo vonku ochladenie so sviežim vetrom – neverili by ste, ale napríklad cudzinci z Floridy náš večný vietor oceňujú, chýba im – a poďme na TO. Na budúci rok CARCASS oslávia štyridsiate výročie založenia, keď som sa o nich kedysi dozvedel, netušil som, že kapela tohto typu sa môže dožiť toľko. A navyše v takej forme. Jeff Walker (basgitara, vokál), Bill Steer (gitara, vokál), Daniel Wilding (bicie) a Nippy Blackford (gitara) nám pripravili obrovský zážitok, je pravda, že čakal som to veľké, ale bolo to ešte väčšie. Absolútne suverénne, s prehľadom, bez nejakého predvádzania, aj smrteľne vážne, až prísne, a aj uvoľnene a s úsmevom. Jeff v bielej košeli a s vlasmi seriózneho pána v rokoch vyzeral skôr ako sprievodca turistov na safari než ako človek, ktorý mal aj s kolegami rozhodujúce slovo pri založení patologického grindu a technického death/grindu, melodického death metalu i death’n’rollu, ale v ten večer bol na pódiu kráľom. Ťažko sa to popisuje, ale keď naživo v akcii vidíte dvoch ľudí, ktorí zložili klenoty „Reek Of Putrefaction“, „Symphonies Of Sickness“ a „Necroticism...“, viete, že sa pred vami znovu odohrávajú dejiny. To je ten koncert, kedy len stojíte, aj tak sa z vás leje, ale je vám jasné, že sálu neopustíte, kým nebude koniec a ten nech je ešte ďaleko. V playliste bolo všetko, síce nie chronologicky, ale možno to tak bolo lepšie, keď je to na preskáčku, necítite sa takí starí.

Na hudobníkoch bolo vidno, že ich to baví, že majú plný klub, ktorý prišiel na nich a zobe im z ruky. (Jeff v zdravici rozmýšľal, či už na Slovensku boli, spomínal Bratislavu a rok 1990, o niečom takom som ani nevedel, ale ten koncert sa nakoniec nestal.) Päťsto ľudí, ktorí boli potrební, aby sa neprerobilo, možno bolo, ľudí vizuálne veľa, nie neznesiteľná tlačenica, ale ak ste chceli vyjsť na poschodie, lepšie ste urobili, ak ste od nerozvážneho zámeru upustili. Mraky známych, kamarátstva odskúšané aj desiatkami rokov, so všetkými sa ani nestihnete pozdraviť, sála buráca poéziou metalového extrému, do publika sa vrhajú/na jeho paprče ulíhajú zaslúžilí KE stagediveri i mladšia generácia, predstavenie ide do finále raz, ešte druhý raz, viete, že čosi stále neodznelo a bez toho sa koncert CARCASS skončiť nemôže. Tak ešte jedno roky známe intro, k mikrofónu znovu príde aj Bill a naposledy v ten večer ožijú dávne časy. Potom zavíri smrtiaci mix melódií a harmónií „Heartwork“ a je jasné, že až teraz je to komplet. Obrovská vďaka organizátorom, účinkujúcim aj návštevníkom.