Druhý júnový pondelok mal pre mňa dve kultúrne akcie, tá prvá bola pekná a roztomilá, druhá zase metalová. O piatej som si v Centre voľného času pozrel vystúpenie tanečnej školy pre ZŠ, ktorú navštevuje neter. Čo vám budem hovoriť, tancovala v štyroch choreografiách plus hromadnej záverečnej, šikovná, úplne tam žiarila, s ostatnými tanečnicami predviedla aj majstrovstvo striedania kostýmov, mali na to zakaždým nízke jednotky minút. Po štyridsiatich minútach bol koniec, ale to, že nestihnem prvých účinkujúcich na metalovej akcii, bolo takmer isté. Holanďanov TERRADOWN, domovom v meste Breda, som si vypočul na YT, hrajú od roku 2016, majú debutový album (2020), tri single a EP Checkmate (2023). Hudobne celkom nadupaný melodický death/groove metal, občasný čistejší vokál to ani nekazí a v istých momentoch pripomenú aj AMON AMARTH (iste, nie každému toto pripadá ako kompliment). Nie že by týchto bánd tiež nebolo dvanásť do tucta, ale určite žiadne trápenie v štýle ako keď ste kedysi prišli na koncert, kde bolo treba pretrpieť päť predskokanov, o ktorých ste nepočuli predtým ani potom, kým ste sa dožili ôsmich skladieb od ILLDISPOSED, či podobné zážitky. „Laci, akí boli tí prví?“ „Celkom v pohode to bolo, len na speváka sa ťažko pozeralo.“ Iste, ten typ, pri ktorom sa vám v hlave automaticky spustí „Metal Police“ od GEHENNAH.

NERVOSA u nás hrali niekoľkokrát, teraz však mala premiéra ich aktuálna zostava, v ktorej sú oficiálne dve Brazílčanky, gitaristka a speváčka Prika Amaral a bubeníčka Gabriela Abud, a dve Grékyne, gitaristka Helena Kotina a basgitaristka Hell Pyre. Naživo to majú trochu inak, druhý rok pódiovo basuje Holanďanka Emmelie Herwegh z deathmetalových SISTERS OF SUFFOCATION, od ktorých si už predtým kapela požičala gitaristku Simone van Straten. Našiel som si dobré miesto zo dva metre od basáčky, ona vie zaujať oko dolňáka, zvedavý, ako to dámam pôjde po novom. Nebola to slovenská premiéra tejto zostavy, pokiaľ sa nemýlim, hádam pred rokom hrali na festivale pod Sninským kameňom. Žiadne sklamanie, vážení, thrash/deathmetalový výprask, na aký sme zvyknutí, základ zhruba v štýle „SLAYER skúšajú hrať smrť“, s dobrými melódiami, energický, potrebne agresívny, ale aj so srdcom pre trochu tej náladovosti.

Prika aktuálne predvádza tvary, z akých by sa Peter Paul Rubens umaľoval na smrť, ale hlavne je to frontwoman, ktorej stačí blysnúť očami, šľahnúť po pódiu tými bohovskými pačesmi a má vás omotaných okolo prsta. Príjemné uvádzanie skladieb, úprimné poďakovanie fanúšikom a radosť z návratu na miesto, kde je ako doma, zároveň dračica s gitarou a hrdlom chrliacim oheň. „Táto skladba bola vôbec prvá, ktorú sme ako NERVOSA zložili.“ Titulná z posledného albumu, „Jailbreak, bola zase venovaná všetkým, ktorých spoločnosť tlačí do hrania určitej úlohy a metal je pre nich únikom z toho všetkého. V sále už bola asi väčšina z cca 430 návštevníkov, lebo v ten večer nehrala len jedna banda, na ktorú bolo treba byť prítomný. Viac-menej je jasné, že zmena zostavy pár rokov dozadu sa udiala cca takto – Fernanda: „Mali by sme kopnúť ešte viac do vrtule.“ Prika: „Do vrtule si môžeš kopať vo vlastnej kapele.“ Osobne si myslím, že dobre to dopadlo, na CRYPTU chodím rovnako rád.

Setlist: 1. Seed of Death 2. Behind the Wall 3. Death! 4. Nail the Coffin 5. Kill the Silence 6. Perpetual Chaos 7. Venomous 8. Ungrateful 9. Masked Betrayer 10. Under Ruins 11. Kill or Die 12. Jailbreak 13. Guided by Evil 14. Endless Ambition

CRADLE OF FILTH druhýkrát po pätnástich mesiacoch, v podstate by som tu mohol zopakovať minulý report, nič extra odlišného sa nedialo, rozhodne ma však bavili aspoň tak ako minule. Set mal hádam poldruha hodiny a odstál som si ho celý, pri tomto divadelnom predstavení sa nudiť ani nedalo. Tvrdím, že COF sú skupina, ktorá je „vizuálna“, to znamená, že aj keď vás kadečo z ich diskografie zase až tak neberie, naživo je to pastva pre oči, a vďaka už niekoľko rokov trvajúcemu návratu do formy aj pre uši. Nad pódiom sa týči scéna, akú by namaľoval Hieronymus Bosch po návrate zo študijného pobytu v pekle. Hmla sa klenie nad brečtanom zarastenými plotmi a v ich železných prútoch ešte doznievajú rýchle zakrádavé nočné kroky lordov, ktorých tajomstvá sa svet nesmie dozvedieť. A do stoviek hláv dunia, burácajú, ryčia i rinčia príbehy, ktoré rozprávajú malý veľký muž v brnení Dani Filth s mikrofónom, Marthus za bicími, Daniel Firth s basou, Ashok a Donny Burbage s gitarami, a za nimi étericko-zlovestná Zoe-Marie Federhoff podkuruje pod kotlom s náladami svojimi klávesmi a osudovými vokálmi.

Set bol prispôsobený novému albumu „The Screaming Of Valkyries“ a výber z neho doplnili okultné, upírske, erotické, romantické, rúhavé a ostatné besniace romance, bez ktorých by „extrémnych gotických metalistov“ fanúšikovia nepustili z pódia. Oni ani dnes nehrajú „soft“, stále je to nárez, v náklepoch až impozantný, ale keď zaznela titulná vec z debutového albumu (1994), vtedy si uvedomíte, aký až masaker to bol kedysi. Niet sa čo čudovať, prvá inkarnácia tohto spolku sa inšpirovala kovom smrti až kamsi k SUFFOCATION, asi preto to už od začiatku znelo na rozdiel od súdobého black metalu voľajako serióznejšie. V záverečnej časti zostavu na pódiu doplnil rozložitý maskovaný mužský (ruku mal ako ja nohu) a zaburácal niekoľko pasáží. Dobrý koncert, časom si podobný zážitok rád doprajem znovu. A presne týždeň nato sa po 35 rokov dočkám naživo obrovskej legendy. Prídu CARCASS.