Pôvodne som mal v pláne recenzovať album „Beneath The Threshold“, ktorý vyšiel minulý rok a už máme v playlistoch jeho nástupcu. Môžem povedať, že táto recenzia sa do veľkej miery môže vzťahovať na obe, časovo relatívne blízke, hudobné diela od ex-depresívneho austrálskeho dua. Rapídna kadencia zvykne implikovať nekvalitu, v tomto prípade dominuje skôr dojem kontinuity medzi oboma nahrávkami.

Súčasných AUSTERE netreba veľmi porovnávať s temnou a deprimovanou tvárou kapely minulej dekády. Vo svojej ceste idú naďalej smerom uvoľnenejšej tvorby s ďaleko pestrejšou vizážou. Ukotvenie v depresívnom black metale je veľmi voľné, album síce má pomerne rezavý a mohutný zvuk, v kontraste pôsobí veľmi melodicky a štýlovo rozprestrene. Ja si myslím, že mu to prospieva a vo výsledku ide o pomerne originálne dielo.

Je zrejmé, že dôraz je kladený na dôsledné melodické štruktúrovanie jednotlivých skladieb i brúsenie jednotlivých celkov tak, aby do seba exaktne zapadali. Rytmicky sa držíme, s výnimkou záveru, uvoľnenejších stredných temp, nad ktorými sú navrstvené žánrovo ťažšie zaraditeľné riffy idúce až niekam do rockových alebo black gazeových sfér. Napriek tomu je tam pomerne tvrdý a aj zaujímavý rytmický podklad, ktorého drsnosť zvýrazňuje tradičný blackmetalový vokál. 

Dobrým demonštrátorom tohto prístupu je hneď úvod nahrávky „Dissolved Exile“, ktorý úplne maže tradičnú kompozičnú hranicu medzi sólovou gitarou a rytmickým podkresom. Obe tieto dimenzie sa tu prelínajú v zaujímavej harmónii postupne gradujúc uvoľnenú, ale v zásade melancholickú atmosféru. Cítiť v tom ozvenu starých ALCEST, ale v omnoho temnejšom náladovom priestore. Mohutným nástupom na tieto motívy nadväzuje aj „Time Awry“ s veľmi pôsobivým zlomom vo svojom strede do hypnotizujúcej slučky prelínajúcich sa sólových riffov. Tu sa prvýkrát na nahrávke stretávame aj s melodickým spevom, ktorý podtrhuje jej prívetivejšiu stránku. Ten je dokonca dominantný v „The Downfall“, ktorá prezentuje pomalú a veľmi melodickú tryznu s rytmickým doomovým kontextom, ktorý je lemovaný výraznou melodikou. 

Zaujímavým detailom je časté využívanie nepravých flažoletov, ktoré by na jednej strane mohli byť otravné, ale v koncepte jednotlivých skladieb ma skôr bavia. To sa dá povedať o celej nahrávke, ktorá je prešpikovaná množstvom zaujímavých kompozičných detailov v stále dostatočne mohutnom autentickom zvuku čierneho kovu. To podškrtáva záver albumu, ktorý dá najviac vyniknúť pôvodnej blackmetalovej rýchlosti zvýrazňujúc žánrovú pestrosť, ktorá baví v konečnom dôsledku viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

AUSTERE prichádzajú s žánrovo pestrou a melodickou nahrávkou, ktorá si v jadre ponecháva melancholickú atmosféru, pričom dokáže v mnohých momentoch prekvapiť. Kontrast uvoľnenosti, skladateľského umu a bohatého vrstvenia komplexných melodických liniek vytvára originálnu hudobnú zmes postavenú na čiernych kovových základoch.