Technicko-brutálni deathmetalisti z kalifornského San Francisca po štyroch rokoch vydali 9. mája druhý dlhohrajúci album. Zároveň s ním môžu osláviť pätnásť rokov existencie. O tom, čo sú OMINOUS RUIN zač, som písal pri ich debute „Amidst Voices That Echo In Stone“, tak sa ešte pozrime na to, ako to je s nimi aktuálne. Zostava sa menila, nový album nahrávali v zostave Joel Guernsey a Alex Bacey gitary, Mitch Yoesle basgitara, Harley Blandford bicie a mikrofónu sa po minulom albume, na ktorom sa stretli až piati vokalisti, ujala tentokrát samojediná dáma, Crystal Rose, ktorá si zaspievala aj na debute. Žena na takomto poste dnes neprekvapí ani v takom na neľudskom vyznení budujúcom žánri, akým je BDM, nie v časoch kapacít, akými sú Mallika Sundaramurthy alebo Bridget Lynch. U Crystal niekde trochu „ženskosti“ prerazí, hoci čistý vokál (našťastie) na albume nezaznie, a texty jej napísal bývalý vokalista Adam Rosado.

„Requiem“ prináša na štyridsiatich minútach deväť košatých technických deathmetalových bakchanálií, v ktorých sa každý nástroj toho usiluje zahrať čo najviac, ale tak, aby syntéza hudobníckych výkonov dokopy dávala zmysel, a aby to vo výsledku bol naďalej aj brutálny kov smrti. Bohato vrstvené gitary, výrazná „šperkujúca“ basgitara, hravá, ale dôrazná a drviaca rytmika. Kompozície sú výbušné, temperamentné, nabité vygradovanými harmóniami a plné kvetnatých melódií, až sa človek čuduje – a teší – že sa to tvorcom z death metalu neprekotilo na nejaké konzervatoristické barokovo symfonické teátro, ktoré má so smrtiacim hraním spoločné už len ladenie.

Pomerne častému nešváru sa tu podarilo vyhnúť a tak si skôr možno vychutnať veľkú dávku dramatickosti, atmosférickú nadstavbu a množstvo neraz skoro meditatívnych orchestrácií. Ak niekto chcel ťahať do extrémneho metalu „symfonickosť“ alebo „umeleckosť“, tu sa mu to podarilo celkom na potlesk, technický BDM tvoria OMINOUS RUIN tak, aby bol živý, divoký, ale aj „výpravný“, a tomu, aby sa v ňom dalo objavovať, napomáha zvuk so zdravo kontúrovanými nástrojmi. Crystal ako vokalistka je šikovná, variabilná – jej kadencia v náklepových pasážach je impozantná – a nepúšťa sa mimo deathmetalových registrov, čo tu chválim. Pri saxofónovo zádumčivej novinke od predsa len už vyslovene na progresivitu zameraných RIVERS OF NIHIL som si povedal „Rivers of Opeth...“. Album „Requiem“ je „vyššie umenie“ pre tých, čo trvajú na death metale.