V roku 1993 ste sa o kapelách ako DARK TRANQUILLITY mohli dočítať v takých časopisoch, akým bol napríklad Leprov fanzin Death Fist. Extrémne metalový underground so svojimi páskami a vinylmi na stránkach niečoho oficiálnejšieho veľmi nemal šancu. Pamätám si, že ich debutový album „Skydancer“ sa k nám na nahratých kazetách dostal vo várke s „Focus“ (CYNIC), „Spheres“ (PESTILENCE) alebo „Those Of The Unlight“ (MARDUK). Niektorí ľudia u nás mali so švédskymi bandami väčší problém než s experimentujúcimi klasikmi, až o nejaký čas neskôr sme sa dozvedeli, že v Göteborgu deathmetalová scéna k žánru pristupuje trochu inak a že Švédsko má vlastný black metal, ktorý by mohol konvenovať tým, ktorí v nórskom cítia kadejaké rezervy. V každom prípade tvorbu DARK TRANQUILLITY do roku 2000 chovám vo veľkej obľube, aj keď v teste časom občasná mladícka nevyzretosť vyskočí, a k tej novšej nie je problém nájsť cestu tiež, hoci najneskôr od „Damage Done“ sledujem DT sporadicky, cca „aha, majú nový album, fajn, vypočujem si ho“.
V utorok podvečer sme išli z búrky do búrky a za zvukov ouvertúry tej druhej som prišiel do Colla, kde už na pódiu búšili nemeckí HIRAES z Dolného Saska. Za päť rokov existencie stihli dva albumy a tuším štvorica skladieb, ktoré som stihol, bola z dvojky „Dormant“, vydanej u Napalm Records minulého roku. Keď som si tvorbu Nemcov pred koncertom pustil, pripadala mi ako výrazne deathmetalovejší IN FLAMES na úsvite cesty za ich komerčným úspechom. V tvorbe HIRAES je toho ale viac, moderný a prekvapivo agresívny a nárezový melodeath so ženským vokálom, trochou elektronických podmazov a v súčasnosti populárneho kontrastu výbušnosti a nálad. Britta Görtz má riadne vyrevané hrdlo, aké by sa nestratilo ani v mužskej konkurencii, sršala energiou, s mikrofónom sa prebehla i kotlom a takisto ukázala, že vychovaná metalová dáma sa s publikom zvíta a pochváli mesto i tunajšiu zmrzlinu bez toho, aby potrebovala byť vulgárna. Osobne ma vystúpenie bavilo, bol to naživo ešte väčší výprask než na nahrávke. S originalitou asi tak, že ak by hudbu podobnej kvalitatívnej a zvukovej úrovne dodala Napalm Records skupina zo Slovenska, asi by mohla byť rada za zdvorilé odmietnutie a poprianie veľa šťastia niekde inde, holt nemecký trh je skoro stomiliónový, slovenský nie je. Povedzme, že z germánskych melo-extrém bánd ma dlhodobo bavia HEAVEN SHALL BURN a HIRAES sú spolok, ktorý si pustíte aj potom, čo už máte koncert za sebou. Stretol som sa aj s menej pozitívnymi ohlasmi na vystúpenie, ale koľko ľudí, toľko pohľadov na vec.
Setlist: Through the Storm, About Lies, Under Fire, We Owe No One, Undercurrent
V turbulentnom súčasnom svete máme možnosť takmer každý deň sledovať nejaký nový svetový či domáci sprostý nápad a udalostiam s významným dopadom na verejnosť mohlo v utorok konkurovať to, že MOONSPELL sa svoj set rozhodli začať s nesmrteľnou „Opium“. Má tri minúty, kým sa z čerstvého vzduchu (klub bol plný ľudí) vrátite, je už aj hotovo. Stane sa, našťastie som ju stihol minule a portugalskí maliari šerosvitu nie sú kapelou jednej skladby. Po deviatich rokoch na Fernandovi Ribeirovi vidno, že nikto z nás nemladne, majster zamatového vokálu i havranieho kriku však stále vyžaruje charizmu a odhadujem, že prevažná časť dámskeho publika prišla aj kvôli nemu. Koncert, ktorý on a jeho spoluhráči Pedro Paixão (klávesy), Ricardo Amorim (gitara), Aires Pereira (basgitara) a Hugo Ribeiro (bicie) odohrali, hodnotím rovnako vysoko ako ten spred rokov, partia so srdcom pre „malú, ale hrdú krajinu na konci sveta“ to srdce dáva publiku. Sú hrdými kultúrnymi vyslancami krajiny, ktorá sa do histórie zapísala mnohým – Portugalsko odštartovalo veľký vek objavov a už len to je niečo, za čím sa možno v inšpirácii obzerať tak, ako sa MOONSPELL hlásia k svojej kultúre. Fernando zaspomínal aj na tridsaťtri rokov kariéry, na to, že bola veľká odvaha a risk staviť všetko na jednu kartu, dať hudbu na prvé miesto pred štúdium, prácu, kariéru, a vyjadril vďačnosť za to, že všetko dobre dopadlo. Set (pozri galéria) bol poskladaný zo skladieb od najstarších po najnovšie, niečo pre tých, ktorí ich mali radi za black metal, veľmi odlišný od toho severského, pre tých, ktorých viac oslovil ich príklon k epickosti a gotike, a zazneli aj skladby v štýle „metalových DEPECHE MODE“.

Mne je už dlho jasné, že DARK TRANQUILLITY dávno nie sú malá undergroundová skupina odkiaľsi z göteborského centra voľného času pre mládež, ktorá je rada, že vôbec si kdesi vybaví koncert, ale že to v Collosseu bolo až také „veľké“, ma prekvapilo. Šou, ktorú Švédi predviedli, nemôžem označiť inak ako bombastická. Detailne vypracované projekcie na veľkých plátnach, svetlá a všetko, čo k tomu patrí. Zvuk bol celý koncert tradične kvalitný, pri DT na úvod trochu prehulený, ale potom si sadol. Agresívny a hlasitý bol celý čas. Tridsiaty štvrtý rok existujúca legenda hrá v značne vynovenej zostave, kde sú najpôvodnejšími členmi spevák Mikael Stanne (od začiatku, najprv ako gitarista) a klávesák Martin Brändstörm (od roku 1999, vyzeral trochu ako z kriminálky Malmö, seriál Most) a s nimi nová krv Johan Reinholdz (gitara), Christian Jansson (basgitara), Joakim Strandberg-Nilsson (bicie) a Peter Lyse Karmark (gitara, inak člen HATESPHERE). Asi preto sa stalo, že keď frontman zahlásil „budeme hrať staršie veci, aj novšie a takisto nejaké divné“, tých z 90. rokov som sa nedočkal, DARK TRANQUILLITY skrátka nestavajú na nostalgickom spomínaní. Nie že by absencia starých vecí môjmu dojmu z koncertu ublížila, melodický, harmóniami a náladami nabitý, ale naživo mimoriadne divoký a agresívny death metal úspešne sa usilujúci o modernejšie vyznenie bol vynikajúci en bloc. Skvelým výkonom a nasadeniu hudobníkov nasadil korunu frontman Mikael, ktorý vyžaroval maximum pozitívnej energie a až akejsi dobrosrdečnosti. V kriváku mu hrozilo uvarenie zaživa, ale sálou sa rozliehal jeho divoký rev, znejúci ako keď lyžica bagra zubami rýpe mokrý štrk, a vzduch i atmosféra ovplyvnená štyristočlenným davom mu nevzala istotu ani v melodických partoch. Prijatím v Košiciach bol uveličený, veľmi ďakoval, celý čas sa usmieval a sľúbil, že sa nevidíme nabudúce. Dostali sme tri prídavky (setlist v galérii), Švédi skončili presne o desiatej, ja som ich naživo videl prvýkrát v živote a rozhodne som nemal pocit, že sledujem bandu za zenitom.

Mrzieť ma môže jedine ďalší deň, kedy som kvôli iným povinnostiam nestihol koncert českých ANIME TORMENT a portugalských ANALEPSY v „sedmičkách“, tuto a o rok nato boli južanskí majstri sofistikovanej deathmetalovej brutality skvelí a podľa ohlasov aj teraz v novej zostave predviedli niečo, čo malo vidieť podstatne viac košických fanúšikov. (Ak tu death metal ešte nejakých má, všakže.)