Kampaň za hudobné ničenie. Koľko rokov má tento slogan? Tuším tak tridsaťpäť. A stále funguje. Prinajmenšom do Košíc by NAPALM DEATH mohli prísť s akustickým folkovým setom – nemyslím si, že v našom čase a vesmíre k niečomu takému niekedy dôjde – a stovky ľudí by prišli aj tak. Pri svojej najnovšej, v poradí už aspoň štvrtej návšteve urobili niečo iné, do Colla prišli s partiou, v ktorej bola jedna legenda a kult, jeden veľký pojem extrému a jedna novinka, ktorú som si našťastie doma zľahka preštudoval a rozhodol sa, že chcem akciu stihnúť čo najskôr po oficiálnom začiatku. Streda, koncerty so začiatkom o pol šiestej nie sú moja krvná skupina, no ale do Myslavy sme kedysi chodili v sobotu na pol štvrtú a ako dobre bývalo.

Prišiel som do Colla, skonštatoval, že už teraz je tlačenica a našiel som si veľmi solídny flek naľavo zopár metrov od pódia. Tam už zúrili neworleanskí BRAT, rok výroby 2020. Nič veľkého, kapela dokopy možno štyri centy, gitarista s basákom tak po sedemdesiat kíl, speváčka odhadujem do päťdesiatpäť, zvyšok bubeník. V Colle bežne vídam postavy, že si pri pohľade na ne pripadám ako podvýživa, a tie by si tak mohli pripadať pri pohľade na chlapíka, od ktorého by ste bubnovanie v náklepovej grind/powerviolence/deathmetalovej rúbačke asi nečakali. Oni sami svojmu štýlu vravia „bimboviolence“, záhadu rozlúšti pohľad na frontwoman Liz Selfish, od pliec nahor cca Lady Gaga (toto prirovnanie som nevymyslel ja), hlava s bujnými dlhými blond pačesmi nasadená na figúre, na ktorú sa dobre pozeralo. Divoká mimika, rev ako od chlapa zasadený do hudby, ktorá nie je žiadny veľký objav, ale chytľavý drviaci extrém. Ako vychovaná mladá dáma nám nenafakovala, akurát neraz podotkla, že by sme mohli ožiť aj viac. Ku koncu sa to publiku podarilo. A prečo si toto vystúpenie budem pamätať? Intrá v podobe popových hitov – naisto som identifikoval skladby od „tutoviek“ ako Britney Spears a ABBA – vybuchovali do nemilosrdných hobľovačiek, v ktorých Liz popri vokálnom divočení stihla také tanečné kreácie, že to ani nevyzeralo ako paródia, naozaj jej to vlnenie a skákanie s citom pre rytmus išlo. Tomu sa povie užívať si hudobnú deštrukciu s nadhľadom a zmyslom pre srandu. Set pozostával z minuloročného albumu „Social Grace“ a ďalších vzoriek z diskografie, ktorá je už teraz celkom bohatá.

Pauza, prejsť/poprepchávať sa hore dole s „tyvole, tu to dnes bude peklozlo“, začať sa zdraviť so známymi. Keď hrajú ND, je to v tomto smere vždy veľkolepé, keby ste niekoho zo starých čias nevideli roky, na tomto koncerte stopercentne bude. Druhí účinkujúci ešte podkúrili pod kotlom extrémnosti, pretože nimi boli ďalší Američania FULL OF HELL. Hrali u nás po tretí raz, jednu ich návštevu som asi nestihol, pamätám si však ich koncert na hornom pódiu (777), kde to bolo totálne intenzívne zničujúce powerviolence/grind/metal/noise inferno, niečo unikátne, výmaz neurónov, zvukový teror, ktorý vás rozloží na prvočastice a z nich vás poskladá naspäť, lem pri tom nepozerá do návodu. Na veľkom pódiu podobne, je fajn, že ich to „nepoľudštilo“, sonická anihilácia od besných rýchlostí až po apokalyptické pomalé desivé bahno, nad ktorým sa nesie rev a vresk. A keď tento nadaný a unikátny spolok občas zabrúsi do krutého death metalu, počuť, že preň má cit tiež. K tomu vokalista Dylan Walker obsluhoval svoj pult s elektronikou a hlukmi, ktoré vďaka veľmi solídnemu zvuku vynikli aj na balkóne, z ktorého som videl časť koncertu. Už vtedy bolo jasné, že toto je za dlhý čas rekordná účasť na koncerte pre fakt extrémne uši. Setlist je zo Švajcu o pár dní neskôr.

Setlist: 1. Deluminate 2. Asphyxiant Blessing 3. Pile of Dead Horses 4. Pool´ 5. Transmuting Chemical Burns 6. Crawling Back to God 7. Amber 8. Schizoid Rupture 9. Burning Apparition 10. Oven (Melvins cover) 11. Bone Coral and Brine 12. Gelding of Men 13. Eroding Shell 14. Coagulated Bliss 15. Garden of Burning Apparitions

Zo severovýchodu Štátov sme sa opäť vrátili do New Orleansu, došlo k veľkému ubratiu plynu a ešte väčšiemu navaleniu ťarchy v podaní prvej legendy večera. CROWBAR si pamätám od čias ich debutu „Obedience Thru Suffering“, ktorý bol v požičovni uvedený ako doom metal a keďže som o tom žánri mal inú predstavu nesadol mi. Trojka „Time Heals Nothing“ sa mi už do srdca dostala, hoci doom to stále byť nezačal, a aj keď sa z kapely vedenej Kirkom Windsteinom pre mňa nikdy nestala také modla ako pre zástupy fanúšikov po celom svete, z času na čas som dostal chuť vypočuť si, čo majú aktuálne nového, a nikdy som nebol sklamaný. Netrvalo to ani tridsaťpäť rokov a sludge metalové božstvo som si prvýkrát uctil naživo. Pochudnutý Kirk Windstein so „santovskou“ bradou, gitarou a mikrofónom, za bicími Tommy Buckley, na druhej gitare Matthew Brunson a s basou Shane Wesley. Bolo to skvelé. „Blacksabbathovské“ a „cathedralovské“ riffy vlečené bahnom, momenty typu „ALICE IN CHAINS hrajú hard core“, rozorvanosť, vášeň, bolesť, chrapľavý naliehavý spev, tvrdosť, ťažoba, stačilo privrieť oči, stlmiť myšlienky, nechať sa unášať a mať príjemný pocit z toho, koľko skladieb poznávam, alebo si užiť, keď krv zovrie pri razantnejšom nakopnutí tempa. V jednej zo skladieb na base hosťoval Shane z ND. Setlist je z Budapešti.

Setlist: 1. To Build a Mountain 2. Conquering 3. I Feel the Burning Sun 4. Chemical Godz 5. Negative Pollution 6. High Rate Extinction (Shane Embury on bass) 7. The Cemetery Angels 8. Planets Collide 9. Like Broken Glass 10. All I Had (I Gave)

Všetci starneme, len Barneymu Greenwayovi o tom zabudli povedať. Sedemdesiatminútový set NAPALM DEATH odlietal po pódiu, ako keby mal dvadsať a práve sa zžil s pilierom svetového grind coru v jeho fáze koketovania s kovom smrti. To, že by chcel pôsobiť zrelo a seriózne, by ste vyčítali leda tak z jeho trakov, o ktoré obohatil garderóbu. (Traky sú krok vedľa rovnako ako napríklad „haberovky“, ale osobnostiam sa „hózentrágle“ dajú odpustiť.) NAPALM DEATH som videl niekoľkokrát a až na prvý koncert v roku 2003 v Banskej Bystrici to bolo na domácej pôde. Obzvlášť nezabudnuteľná bola ich tunajšia premiéra, ale aj teraz sa diali veci. Návštevnosť sa blížila k siedmim stovkám, úplne pre ľudí to už nebolo, ale sme radi, takéto „masovky“ zarábajú na „fajnšmekrovské“ akcie, kde sa návštevnosť nevyšplhá ani k stovke. Barney (vokály), Shane Embury (basgitara), Danny Herrera (bicie) a John Cooke zase predviedli, že grindcore nemilosrdne narúbu aj tí, čo ho pred dlhými dekádami vymýšľali, a je úplne jedno, že napríklad Shane veľmi poctivo vyzerá na toľko, koľko má. Set bol postavený hlavne na najkultovejších starých veciach a v kotle besnela aj generácia, ktorá vtedy ešte ďalších pätnásť rokov nebola ani v pláne. Barney pomedzi skladby stihol čo-to porozprávať, chce niečo povedať, odjakživa a zvlášť teraz, keď tak skvelo vidno, že radový „človek rozumný“ má pamäť ako mucha. Koncert tým na tempe fakt nestratil. Pochopiteľne nechýbal vždy aktuálny (dokedy ešte, boha jeho už) cover od mŕtvych Kennedyovcov a o desiatej bol koniec. Tak zase o pár rokov, prídeme všetci.

Setlist: 1. Multinational Corporations, Part II 2. Lowpoint 3. Silence Is Deafening 4. Smash a Single Digit 5. Contagion  6. Twist the Knife (Slowly) 7. Resentment Always Simmers 8. Narcoleptic 9. Pride Assassin 10. Amoral 11. The World Keeps Turning 12. Retreat to Nowhere 13. Social Sterility 14. Dead 15. Suffer the Children 16. On the Brink of Extinction 17. Backlash Just Because 18. Fuck the Factoid 19. Cold Forgiveness 20. Scum 21. Control 22. You Suffer 23. Nazi Punks Fuck Off (Dead Kennedys cover) 24. Siege of Power