Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Blake Judd sa dá stále považovať za výraznú osobnosť dnes už pomerne nekonfliktnej a nekontroverznej scény. Po vydaní dnes dekádu starého materiálu "The World We Left Behind" sa vytratil, aby sa po vyhláseniach, že s takoutou hudbou nechce mať nič spoločné, prekvapivo vrátil na scénu s novým materiálom. Jeho strastiplná, drogami poznačená životná cesta zadefinovala kreatívny potenciál, ktorý pretavil do vcelku zásadných a svetovo úspešných nahrávok. U mňa tam patria hlavne oba albumy okolo série "Black Meddle", ale diskografia NACHTMYSTIUM je pomerne silná ako celok. Zvláštne experimentovanie s black metalom a rockom na okrajoch žánru a v odlesku drog bolo vždy svojím spôsobom originálnou a magnetickou hudobnou kombináciou.
Podobne by sa dalo pristúpiť aj k horúcej novinke, s hlavou očistenou dekádou odmlky. Mnohí si na takýchto návratoch vylámali zuby, nakoľko človek, svet, hudba aj očakávania od nej sa veľmi dynamicky menia. Blake Judd si prizval k nahrávaniu ostrieľaného Kena Sorcerona z mojich obľúbených ABIGAIL WILLIAMS, ako aj ďalšich hostí. Všetci odviedli na albume solídnu prácu, rytmická sekcia je nápaditá a veľmi organicky podtrhuje bizarné nápady hlavného protagonistu. Tie na vás vyskočia rovno v úvodnej "Survivor's Remorse", kde sa snúbi špinavý blackmetal v rozvrstvenom zvuku s vyložene popovým klávesovým motívom, ktorý preklápa skladbu do znekľudňujúceho módu na pozadí hryzajúcich riffov.
Chytľavá rytmika "Predator Phoenix" zas ide v rezkom tempe niekam k rockovým hraniciam a k zaujímavému podkresu surfrockových sól, hraných so slajdom. Vytvára to zvláštny kontrast, ktorý graduje v nasledujúcej "A Slow Decay". Funkčná kombinácia surf rocku a black metalu, pohody a agresie, je uletená a unikátna. V tomto bode musím pochváliť aj vokálnu stránku, Blakeov hlas je plný žiletiek, a pritom zrozumiteľný. Prekvapivým zistením môže byť aj to, že sa jedná o v zásade progresívny materiál, pracujúci s mnohými vrstvami, ktoré prichádzajú v transformačných vlnách zvukov, melodických podkresov a originálnych nápadov.
Inštrumentálne sa to nemusí zdať, ale pod povrchom sú skladby prepracované a vôbec nie priamočiare. To si žiada svoju pozornosť, ktorú však nemusíte nahrávke venovať, vychutnávajúc si len jej číru agresívnu polohu. V každej skladbe sa dá nájsť unikátny moment, pričom vidno, že si na komponovaní i nahrávaní, ktore riadil priamo Blake, dali záležať. Záverečná, titulná "Blight Privilege" s roztrhanou sólovou hrou a atypickou melodickou výstavbou, podčiarkuje originálnosť vytvoreného konceptu. Ten vo výsledku nenudí a vie prekvapiť striedaním nálad bez toho, aby sa uchyľoval k prvoplánovo prekombinovaným schémam.
"Blight Privilege" staviam na horné priečky diskografie NACHTMYSTIUM, pričom nemám problém konštatovať, že dekáda odmlky autorovi prospela. Album je vnútrožilovou transfúziou tvrdej hudby v psychedelickej kombinácii žánrov a všetkými smermi rozletených motívov. Narvať surf rock a black metal do funkčného celku si žiada kreatívnu myseľ, ktorá je výsadou skvelých hudobníkov, nech už sa na Blakea Judda pozeráme cez akúkoľvek optiku.
Datum vydání: Pátek, 1. listopadu 2024 Vydavatel: Lupus Lounge / Prophecy Productions Stopáž: 44:23
ZE SHOUTBOX-u
Reaper
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
INFERI doručili technickou, nasypanou, explozivní nahrávku, která snese nejpřísnější soudobá žánrová kritéria. Pokud se nebojíte moderního death/blacku s deathcore odérem a zvukem, budete mít o zábavu postaráno. Tohle budu točit často!
No pane jo. LANTLÔS stojí za slušnými post-BM deskami jako je „.neon“ nebo „Agape“, nicméně tomu už je dlouho. Na nové sbírce se kapela posunula k jakémusi nasládlému, duhovému pop/rocku. Snažil jsem se, ale poslech jsem nedokončil. Zcela strašidelná věc.
IMMOLATION nepřestávají být ve stabilní formě. Více než čtyři roky pauzy dokázali využít efektivně a úspěšně doručit dalšího pokračovatele éry od „Majesty And Decay“ výše. Vše je na svém místě, jen těch momentů překvapení by mohlo být trochu více.
Sice žádná horká novinka, ale beztak musím zmínit, že letošní soupiska ToD festivalu je vpravdě nabitá. Old school death toho nejhrubšího zrna sahá často i k techničtější hře a jako celek to zní hodně plnotučně a takříkajíc jako útok do plných.
Hodně zauzlovaný, lehce disonantní death metal s velkým množstvím technicky vybroušených zákoutí i dostatečně hlubokých pomalejších masivních bloků, které se stylově rozlévají do mnoha dalších žánrů. Svěží prog-death metalový vítr.
Jsou a vždy byli zárukou špičkového heavy/doomu. Jejich trajektorie směrovala od druhého jmenovaného k prvnímu a tuhle křivku novinka (a zároveň labutí píseň) završuje s typickou lehkostí. Ačkoli nedělají nic jinak, dělají to prostě lépe než konkurence.
Nadějná tuzemská kapela, která nezapře určité zalíbení v severském melodickém deathu. Chytlavé melodie, solidně ostré riffy, vokál někde mezi Chuckem a Andersem a ponurá atmosféra z jejich prvotiny dělají zajímavou záležitost.