Časy napínavého očakávania nových albumov MY DYING BRIDE sú dávno a pravdepodobne nenávratne preč. Experimenty sú minulosťou a pomerne tesná štylistická škatuľka programového smútku prináša najmä otázku, kam v novodobej diskografii nový počin zaradiť. Podarí sa vytvoriť remeselne nadpriemerný album („Feel The Misery“, „The Dreadful Hours“), zapadne do nevýrazného priemeru („The Ghost Of Orion“, „The Vaulted Shadows“), alebo s podporou vhodného ročného obdobia vystúpi medzi tie najlepšie albumy („The Line Of Deathless Kings“)?

Načasovaním vydania takmer na koniec jari Briti nepomáhajú s rozhodovaním ani tým najvernejším poslucháčom. Nachádzajú sa tu všetky potrebné formálne prostriedky, ktoré robia z MY DYING BRIDE stále výnimočnú doom metalovú kapelu. Za nimi stojí dvojica zakladajúcich členov – nezameniteľne jemný a presvedčivo clivý Aaronov spev striedaný zrozumiteľným growlingom a výrazné, stále drviace riffy z rúk Andrewa Craighana. Typické klávesy a občas sa vynárajúce husle sú pre potreby štýlu stále mimoriadne funkčné, avšak od odchodu Martina Powella a Johnyho Maudlinga aj pomerne zameniteľné.

Obvyklé výrazové prostriedky fungujú skvele najmä v úvode albumu v skladbách „Her Dominion“ a „Thornwyck Hymn“, ktorú sa po rokoch odhodlali podporiť aj videoklipom. Až potiaľ dramaturgia nápadne pripomína celkovo nevýrazného (okrem spomínaného úvodu) predchodcu, čo uťahaná „The 2nd of Three Bells“ ešte viac potvrdzuje. „Unthroned Creed“ ako aj „The Apocalyptist“ našťastie prebúdzajú výraznými a až nezvykle tvrdými vrstvenými gitarami, dynamickou rytmikou a pestrejšou kompozíciou. Aj nevýrazný úvod skladby „A Starving Heart“ dáva vďaka gradácii a intenzite v druhej polovici zmysel v kontexte celého albumu. Najdôležitejšie je, že sa celým albumom nesie silná atmosféra. Občas by celku prospelo preradiť častejšie na vyššiu rýchlosť, prípadne skrátiť opakovanie niektorých motívov, a teda aj samotného hracieho času. To sú však výhrady rovnako staré ako kapela samotná.

Kam teda štrnásty album MY DYING BRIDE zaradiť? V rámci hudobného štýlu stále medzi absolútnu špičku. Vo vlastnej diskografii patrí medzi tie lepšie a zapamätateľné albumy. Ak by sme sa zamerali len na posledných pätnásť rokov tvorby, umiestnil by sa hneď za vrchol novodobej tvorby v podobe „Feel The Misery“. Aj moje dojmy po prvých vypočutiach boli trochu rozpoltené, možno kvôli ročnému obdobiu a nasledujúcemu príliš slnečnému a teplému počasiu. A tak, hoci viete, čo od MY DYING BRIDE čakať, vonku už úraduje ideálne počasie.