Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Americkí nestori stoner/doom žánru poctili Košice svojou návštevou v trocha neštastný dátum finále majstrovstiev sveta v hokeji, čo ovplyvnilo aj účasť, ktorá sa dala definovať jednoduchým prívlastkom - žalostná. Nepochybujúc o víťazstve českého hokeja som si nenechal újsť jedinečnú príležitosť vidieť tak žánrovo atypickú kapelu akou BLACK PYRAMID v našich končinách je. HERMOPOLIS boli popritom vhodným komplementom koncertného priestoru, ktorý bol vyhradený tento krát v menšom klube 777, ktorý sa nachádza na poschodí tradičného Collossea.
Úvodné pochybnosti o zvuku rozptýlila inštalácia aparátov "Orange" na pódiu. Na druhej strane zamrzelo, že HERMOPOLIS začali pre publikum čítajúce snáď 20 duší hrať zhruba o 20:30, čo zmenšovalo časopriestor pre ťažiskovú kapelu večera. Hovoriť o Poliakoch ako o predkapele nie je asi celkom správne, nakoľko zahrali ekvivalentný set s veľmi energickou porciou žánrovo jasne definovaného materiálu, ktorý bol možno trocha viac smerovaný do doom oblasti. Zároveň bol obzvláštnený poriadnou porciou psychedelických prvkov aj antickou estetikou. Gitara, basgitara, bicie a vokál stačili na vytvorenie pôsobivej atmosféry v expanzívnom luxusnom zvuku. Ten bol maximálne úderný, čitateľný a podporený razantným výkonom bubeníka. Jednotlivé skladby zneli pomerne inštrumentálne, napriek tomu že som tvorbu kapely nepoznal, tak ma bez problémov strhli do svojho víru. Čas ubiehal pomerne svižným tempom a rozladil ma len zbytočne naťahovaný inštrumentálny záver, ktorý neveselo ukrajoval zo setu BLACK PYRAMID.
Tí sa dostali k nástrojom len pol hodiny pred záverečnou, čo predznamenalo podstatne skrátený set. Najnovší album od BLACK PYRAMID - "The Paths Of Time Are Vast" považujem za vrcholné dielo kapely, o to viac ma tento fakt zabolel. Nástrojové zloženie bolo identické s predchádzajúcou kapelou a zvuková kombinácia aparátu Orange a gitary Gibson LP Studio predznamenávala opäť exkluzívny zvukový zážitok. Ten sa s prvými tónmi úvodnej skladby "Bile, Blame and Blasphemy" dostavil s ohromujúcou energiou. Prvé tóny a úvodný polyrytmus mrazil a devastoval priestor. Z dôrazu na nástroje bola cítiť zohratosť kapely a prirodzené prevedenie každého detailu kompozície do živej koncertnej podoby. Valivý rytmus a expanzia zvuku bola pri nerušenom posluchu skladby poslucháčskou nirvánou, akú často na koncerte človek nezažije a ponúkla momenty, kedy sa akýkoľvek domáci posluch živému prevedeniu nedokáže vyrovnať.
S albumovou novinkou sme pokračovali aj ďalej v gradujúcom vystúpení košatou "The Crypt On The Borderlands", údernou "Take Us To the Threshold" ako aj "The Paths Of Time Are Vast", ktorá strhla naše skromné publikum do extatického tranzu vrátane členov HERMOPOLIS. Záver skráteného setu po večierke patril kratšej a staršej dynamickej kompozícii "Visions Of Gehenna", ktorú výborný zvuk posunul do inej dimenzie. Celkovo zahrali BLACK PYRAMID strhujúci set, ktorý ma pohltil a bude vo mne ešte dlho rezonovať. Osobne to bol až excentrický zážitok, kedy som bol vlastne s tak významnou kapelou na jednom pódiu a jednej úrovni, čo sa veľakrát za život nepodarí. BLACK PYRAMID si v našich končinách zaslúžia určite nejakú publicitu a dúfam, že tento report k nej mierne prispeje. Čerstvú novinku rozhodne každému odporúčam a nebudem ju mať problém zaradiť do svojho tohtoročného TOP.
INHUMAN CONDITION jsou tvořeni dvěma odpadlíky z jedné z mnoha sestav legendárních MASSACRE a slovutným baskytaristou Terrym Butlerem, hrají spíše solidní thrash/death metal a to je celkem všechno podstatné, co se o jejich novém albu "Mind Trap" dá říct.
Minule sme s conquistadormi dobývali ríšu Aztékov, novinka nás berie do čias inkvizície, moru a bojov s Maurmi v stredovekom Španielsku. Špičkový technický „flamenco death“ nemá zvukovo obdobu a pre mňa osobne to bude zápis do tohtoročnej metalovej TOP10.
Hodně silný a vlastně i silový progresivní metal, který na mě udělal slušný první dojem. Perfektní skloubení melodiky s výrazným soundem vytváří dojem plnosti a odbočky do jemnějších rockových poloh zase dostatek pestrosti.
Charlie Griffiths (kytarista HAKEN) se zdá být zamilován do starých MEGADETH. Druhé album jeho projektu totiž místy nabízí přesně ten model thrashingu, který jsme u skupiny Davea Mustaina obdivovali v devadesátých letech. A baví mě to hodně.
Comeback roku? Každopádně jeden z nejemotivnějších. LVMEN se vrací se známou bouřlivou intenzitou a tlakem. Vláčilovské samply jsou působivější než kdy dřív, energie nezaměnitelně usměrněná. Nejde o žádný dovětek, ale další klenot jejich tvorby.
Vokál Emmy Näslund mi místy hodně příjemně evokuje BJÖRK. A v kombinaci s hutným stonermetalovým spodkem je to sakra výživné. K tomu trošku té progrese a hravosti a máme tu EP, které skvěle navazuje na výborné album "Myriad".
Noví ALESTORM se moc nepovedli, již podruhé za sebou. Melodická invence dochází, případně ji ředí GLORYHAMMER, a tak osmá řadovka nabízí jen 2 solidní skladby ("The Storm" vede!) a tradiční megaopus, co nepotěší ani okatou morriconeovskou citací. Ach jo.