Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je to naozaj veľmi príjemný pocit, počúvať tento album v predvečer tretieho koncertu PARADISE LOST na Slovensku. A pri spomienke na ich predchádzajúce, iba dva roky staré vystúpenie v Bratislave, je na mieste optimizmus, že aj zajtra im to po portugalských nádejach SINISTRO a amerických machroch PALLBEARER bude opäť hrať výnimočne a elegantne. Hoci, kto vie, pri yorkshirských veteránoch človek nikdy nevie. Zvlášť pri ich frontmanovi, všakže.
Tak či onak, štúdiovka sa opäť podarila na výbornú. V roku 2017 im ako keby všetko sedelo do karát. V dobrej spoločnosti najväčšieho nezávislého metalového vydavateľstva súčasnosti, s výborným producentom, ktorý nakopol švédskych GHOST na ceste za slávou a najmä v časoch, keď death/doomové retro zažíva pomerne silnú vlnu záujmu bradatých vinylových hipsterov v riflovkách s nášivkami.
PARADISE LOST tu znejú až prekvapujúco sviežo a šťavnato. Na to, aký prašivý, drevný hudobný žáner zo začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia vlastne produkujú. Zhodou veľmi príjemných až čarovných okolností hrá Medusa šokujúco moderne a dynamicky. A to aj v porovnaní s predchádzajúcou, tiež veľmi podarenou radovkou The Plague Within, ktorá bola viac natlakovanou a menej zvukovo vyšperkovanou nahrávkou.
Keď sa na začiatku siedmej minúty úvodnej masívnej parády Fearless Sky zlomí skladba vďaka úžasnému gitarovému riffu z pohrebne pomalého do príťažlivého stredného tempa, viete, že ste na správnej adrese. Ach áno, toto je presne ono. Takto sa to robí. Či už s logom CATHEDRAL, MY DYING BRIDE, ANATHEMA, alebo PARADISE LOST - toto sú presne tie magické momenty ostrovného doom metalu spred dvoch dekád, tej fascinujúcej odpovede na tvorbu otcov zakladateľov BLACK SABBATH starú ešte ďalších dvadsať rokov.
A dobré veci sa dejú aj ďalej, až do konca celého albumu. Je sympatické, že PARADISE LOST na turné k novému albumu striedajú setlisty, menia skladby, hrajú veľa nových vecí. To sa len tak nevidí. Hudba ich očividne baví. Pekne to vystihol Nick Holmes v jednom z aktuálnych rozhovorov - vychutnávajú si soundtrack k svojej mladosti, k časom, keď žili zo dňa na deň a nemali žiadne starosti. Ťažko si predstaviť lepšiu definíciu prapodstaty metalovej hudby.
Blood & Chaos je koncertná hitovka takmer rozmerov As I Die, v ničom nezaostávajú ťažoby ako The Longest Winter, No Passage For The Dead, titulná skladba, rovnako tak záverečná Until The Grave. Márnosť šedivá, tomu hovorím názvy doomových skladieb!
Holmes predvádza záhrobné vokály prvotriednych kvalít, prevládajú nad melodickým spevom už na druhom albume za sebou. Toto obdobie PARADISE LOST je naozaj veľmi záživné. A paradoxne, neudialo by sa, keby Angličania v minulosti neexperimentovali, neopúšťali sa v gothic či dokonca elektro pokusoch pred dvadsiatimi rokmi. Všetko malo zmysel, všetko sa napokon zúročilo.
A opäť je to celé o trvalej udržateľnosti našej obľúbenej hudby. Keď kapela, ktorá vás sprevádza v podstate celú vašu poslucháčsko-metalovú históriu nahrá takýto úžasný album, ťažko skrývať nadšenie. Veľká radosť, naozaj. Nech už je zajtrajší večer, vidíme sa v bratislavskom Randale.
Divoký post hardcore mixnutý alternativním metalem, ozvuky THE MARS VOLTA se míchají s vlivy DEFTONES, do toho djentové výpady. Současně je zde i odér jakési crossover rockové progrese. Vhodné i pro fanoušky HAIL THE SUN nebo VOLA.
Američané hrnou tradiční brutální death ve slamming stylu. Na rychlost se tu příliš nehraje, i když se objeví i pár sypaček, ale to hlavní je nekompromisní tlak podpořený masivním zvukem. K tomu nějaké ty techničtější finesy a je z toho fajn masakr.
Jeden z mých favoritů roku 2023 je tady s novou deskou a já jsem zatím spokojen. Je to více heavy, více metal, ale ten post-punk to opět celé krásně obepíná a dodává tomu výraznou atmosféru a drive. Ještě pár poslechů a dojmy budou mnohem jasnější.
Thrash-deathoví měňavci z Leedsu se na třetí desce přestavují se svou nejvyspělejší, nejbizarnější a nejepičtější tváří, která občas morfuje tak rychle a krkolomně, až člověku lehce tiká oko. 80 minut futuretro hypnagogie vtahuje jako černá díra.
Chladná, disonantně skřípějící a ne úplně stravitelná sbírka, jež nalezne odbytu u zákazníků THANTIFAXATH, DSO, AOSOTH a nebo třeba GEVURAH. Pokud máte ten svůj nasypaný BM rádi „trochu jinak", nemůžete se "Stillamentum" narazit. Ošklivé a ničivé dílo.
Američané na nové desce přidali důraz na melodické vokály a trochu zpřehlednili svůj energický djent. A nejsem si jist, že je to dobře. Stále jim podle mě nejvíc sluší, když to prostě pálí v masakrálním meshugge stylu. Ale slušné album to určitě je.
Tady jsem se přepočítal. Od účastníků letošního Tones Of Decay, HARROWED, jsem čekal něco úplně jiného. Jasně, slibovaný death říznutý punkem tu je, ale místo primitivní, obludné špinavosti se dočkáme až překvapivě hravé a odlehčené desky. Ale šlape to.