Tvorba CELTIC FROST ma minula, rovnako ma nechal chladným aj "reunion" a vydanie "Monotheist" spolu s opätovným rozpadom legendárnej kapely. Rovnako dopadol u mňa aj debut TRIPTYKON, ktorý považujem za dramaturgicky nezvládnutý, napriek jeho výnimočnej atmosfére. Čo sa teda zmenilo s príchodom "Melana Chasmata"?

Nemám veľmi rád hudobné klipy a až na výnimky ich považujem za zbytočné exhibície kapiel, ktoré často dopadajú prinajlepšom amatérsky. Zhliadnutie klipu k "Aurorae" ma však svojou štylizáciou, atmosféru a prezentáciou pohltilo až natoľko, že som si novinku od TRIPTYKON obstaral.

A dobre som urobil, pretože od prvého taktu ide o silný materiál, ktorý v sebe spája naliehavú emotívnosť a skvelé inštrumentálne spracovanie v temnom rámci. Hneď úvodná "Tree of Suffocating Souls" ohromí monumentálnym zvukom, ktorý definuje mrazivú  atmosféru, akú Thomas G. Fischer dokázal na svojich dielach vytvárať. Pritom to naozaj evokuje vizuály majstra hororu H. R. Gigera, ktorý mu bol nemalou inšpiráciou. Skladba samotná je bez skulinky prázdneho hudobného priestoru a jej štrukturálna výstavba je dotiahnutá do posledného detailu. 

Tento fakt podčiarkuje hneď druhá "Boleskin House" s jemným ženským vokálom ostro kontrastujúcim s pomaly sunúcou sa hradbou depresívnych gitár. Ako celok album plynule a umne osciluje medzi agresívnejším a rýchlejším poňatím predstaveným v "Breathing" až po dominantné spomalené roztekajúce sa atmosférické kúsky ako "Daemon Pact" a "Altar Of Deceit". Opäť spomeniem, že oproti debutu tieto pomalšie kúsky ovplývajú kvalitnejšou kompozíciou, čo je výrazným plus. 

Popri slušnej výstavbe musím pochváliť aj inštrumentálnu a zvukovú stránku. Páči sa mi dôraz kladený na krásne skreslený zvuk basgitary, inventívnu rytmiku, hranie sa s efektmi v sólových výstupoch i pestrú vokálnu stránku korešpondujúcu s posolstvom jednotlivých skladieb.  Napriek tejto rozmanitosti si album zachováva jednotné inštrumentálne fluidum ideálne stelesnené práve v emotívnej "Aurorae" podčiarknuté uvoľnenejším, no pohlcujúcim záverom "Waiting".

Dlhšia minutáž väčšiny skladieb je účelná a 67 minút ubehne ako voda s ostávajúcim pocitom, že ste za ten čas absolvovali niečo výnimočné. Každý kúsok zapadá presne do výslednej skladačky dýchajúceho temného monumentu napĺňajúc tak dlhodobú umeleckú víziu Thomasa G. Fischera. Veľkým pozitívom je aj to, že sa to obíde bez akýchkoľvek typických žánrových ohraničnení a klišé.