Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Taliansko je krajina, ktorá k svetu hlasno prehovorila na poli histórie, umenia, gastronómie, turistického ruchu, organizovaného zločinu a kadečoho iného. Jedným z umeleckých odvetví je hudba, ktorej sa na Apeninskom polostrove už tiež darí stáročia. Taliani dodali klasiku, operu, popík (to hádam ani nemuselo byť) a k tomu nejaký ten tvrdý a hlučný rock. V 80. rokoch sa tu ujal metal – ďakujeme, BULLDOZER, MORTUARY DRAPE a spol!, a paralelne s ním rástla aj punková a HC scéna – jej vlajkovými loďami by mohli byť napríklad RAW POWER alebo NEGAZIONE.
Vo vínom preslávenom meste Asti v Piemonte (severozápad krajiny) sa v roku 1988 dala dokopy skupina CRIPPLE BASTARDS, okrem iného preto, aby svoj rodný kraj udržala na hardcoreovej mape, keďže väčšina ostatných skupín tohto žánru v tých časoch ukončila činnosť. Ako pevne sa Asti na tejto mape drží, ťažko povedať, ale „Bastardi“ si za 26 rokov na scéne vykopali veľmi bezpečný zákop a stali sa pojmom po celom svete surového punku, HC a zvlášť grind coru.
Popri koncertovaní v Európe i USA a niekoľkých desiatkach EP, splitov a iných „krátkometrážnych“ nahrávok zložili, nahrali a vydali aj šesť dlhohrajúcich albumov. Aktuálny šiesty vychádza na CD i LP v týchto dňoch u Relapse Records ako prvý plod spolupráce medzi americkým chrámom extrému a zaslúžilou žánrovou legendou. (V Upper Darby, Pennsylvánia, si nejako zvykli nechať potenciálnu „korisť“ dozrievať až nadpriemerne dlho, na túto „cieľovú stanicu“ mali CB už tak pred desiatimi rokmi. A už vtedy existovali tak dlho, že veľa ich žánrových kolegov túto „dobu dožitia“ ani nedosiahne.)
Talianski veteráni pripravili výdatnú kolekciu osemnástich skladieb, ktoré zvukovodmi preletia za necelých tridsaťsedem minút. V priemere jeden a pol až dve minúty, máme ale aj „sekundovky“ – „Soggetto Leucemico“ napríklad za pekných sedemnásť, záverečná „Morti Asintomatiche“ za deväť. Ku koncu na nás CB vybalia aj deväťminútovú „epickosť“ s názvom „Splendore E Tenebra“, neboja sa skrátka púšťať ani do väčších akcií.
Ako to u nich v posledných rokoch býva zvykom, texty sú v taliančine a Giulio the Bastard ich prednáša hrubým grindovým revom, hardcoreovým krikom, na viacerých miestach growluje v deathmetalových hlbočinách a z jeho prejavu tryská zúrivosť, agresivita a chuť naložiť to pekne od pľúc. Po „speváckej“ stránke grindcoreový nadštandard od svojho druhu už virtuóza.
Hudba nezaostáva ani omylom, skôr možno povedať, že na niektorú z hlavných žánrových cien za rok 2014 siahajú CRIPPLE BASTARDS už takto vo februári a prípadní konkurenti sa budú musieť veľmi snažiť, aby im ju vyfúkli. „Nero In Metastasi“ totiž prináša skvelý, divoký a energický, chytľavý a agresívny grind core, obohatený o priamočiare hardcoreové skandovačky a nejednu metalovú harmóniu. V závere albumu sa do grind/crust/metal/coreového divočenia dostane aj nálož postrockovej melanchólie a sludgeového bahna. Talianska štvorica inak neskúša žiadne veľké experimenty, drží sa zvoleného žánru a robí to vynikajúco. Album ma baví zhruba ako najlepšie veci od NASUM alebo ROTTEN SOUND, to znamená, že ide o pomerne veľkú vec.
Další deska projektu Kalle Wallnera, kytaristy německých progrockerů RPWL, je oproti domovské skupině živější a hardrockovější, takže zde nedominují PINK FLOYD nálady jako u RPWL. A je to příjemný kytarový progrock místy až s metalovým feelingem.
Můžeme se radovat z fajn zvuku a návratu Mika za soupravu, nebo si taky otevřeně přiznat, že i přesto není novinka nic než prázdná nádoba plná honění trika a okázalých omalovánek bez silných nápadů. Six Degrees, z nějž někdo odčerpal všechny silné nápady.
Blackem načichlý bigbít předvádějí obě na tomto splitku zůčastněné kapely a předvádějí ho zábavným a svižným způsobem. Pocta klasikům žánru nemusí znít jen jako dřevní retro, byť tato nahrávka tak asi mnohými zaškatulkována bude. Více v recenzi!
Když namícháte styly RHAPSODY a STRATOVARIUS kolem roku 2000, tak dostanete buď děsný kýč nebo MAJESTICA. Ono je to nakonec docela zábavné a má to spád, jen od toho nesmíte čekat víc než pár hezkých chvil s lehkou holkou.
Ukrajinci se zacyklili sami v sobě, ve svém zašmodrchaném progresivním metalcoru, takže smutně vzpomínám na časy, kdy skupina pálila takové pecky jako "I Speak Astronomy", "Teacher, Teacher!" nebo "Perennial". Nic srovnatelného na "Duél" nenacházím.
PHRENELITH potřetí. Potřetí jinak a potřetí skvěle. Dánové doručili majestátní, drtivou, ale současně i líbivou kolekci často odkazující směrem k IMMOLATION. Jestliže "Chimaera" byla žánrově více rozkročena, pak "Ashen Womb" je návratem k čistému OSDM.
Živák alebo best of? ELECTRIC WIZARD skracujú 8-ročné čakanie na novú dosku dokonale reprezentatívnou živou kolekciou, pokrývajúcou obdobie medzi „Dopethrone“ (2000) a „Time To Die“ (2014). Podľa očakávania brutálne ťažký, ale brutálne odmeňujúci posluch.