CONVERGE ma snáď nikdy neprestanú udivovať. Zoskupenie fungujúce dve dekády dokáže každým novým albumom posunúť latku perfekcionizmu o značný kus bližšie k dokonalosti. Pôsobenie odlišných síl nie je snáď u žiadnej žánrovo podobnej formácie také citeľné ako práve u CONVERGE.
Kapela zostáva až bigotne verná scéne a ctí si svoje korene. Ale len ťažko by ste niekde hľadali ďalšie takéto experimentálne teleso oscilujúce medzi takými extrémnymi žánrami.
Žiadni hostia, prosím
Na „All We Love We Leave Behind“ si CONVERGE zvolili diametrálne odlišný prístup ako na albumoch predchádzajúcich. Fakt, že je to po šiestich rokoch prvý počin, na ktorom sa nepodieľali žiadni hostia, napovedá mnoho.
Zatiaľ čo na „Axe To Fall“ bol koncept albumu so spolupracujúcimi muzikantmi dotiahnutý ad absurdum, na novinke na to idú Kurt a spol. z úplne opačného konca. Skôr ako o albume hovoria CONVERGE o kolekcii rovnocenných singlov.
Aj keď rozmanitosť hudobnej zložky zostáva zachovaná, doska pôsobí omnoho kompaktnejšie ako jej predchodca.
Organický, skutočný zvuk
Už tlačová správa Kurta Balloua hlásala „organický, skutočný zvuk, ktorý zachytáva to, ako kapela pôsobí naživo“. Poviete si, že je to ďalšie veľkohubé prehlásenie. Avšak toto prehlásenie je od člena kapely a jej dvorného zvukového inžiniera v jednej osobe. Človeka, ktorý stojí za produkciou drvivej väčšiny albumov, čo v poslednej dobe stoja v extrémnej core-muzike za pozornosť. Človeka, ktorý sa svojou prácou snaží práve o čo najvernejšie priblíženie živému vystúpeniu skupiny a autentické uchopenie dravej koncertnej energie (príkladom nech vám sú „Old Wounds“ od YOUNG WIDOWS, „Venerable“ od KEN MODE alebo posledný album od BURNING LOVE).
Je pravda, že „All We Love We Leave Behind“ pôsobí oproti takému opusu magnum ako „Jane Doe“ ako umiernený mladší braček pouličného delikventa, no nemožno mu uprieť autenticitu a neuveriteľne ťažkotonážny a energický zvuk.
Stačí si zobrať pod drobnohľad zopár kompozícií.
Úvodná „Aimless Arrow“ v tom najlepšom nadväzuje na osudové hymny „Last Light“ z „You Fail Me“ a „Dead Beat“ z „Axe To Fall“. Emo-corový začiatok je kutý dožerava a exploduje v chaotické screamo-violencové šialenstvo plné neprehľadných hardcorových gitár.
Správne naladí na duo „Trespasses“ a „Tender Abuse“, čiže skladby nesúce sa v klasickom duchu CONVERGE - teda až na ten „roztomilý“ valivý metalový úvod na dvojšlapke v „Trespasses“. Čakajte typické kolísavé rytmy, neurotické vŕzgavé gitary a až nebezpečne hmatateľnú víziu moshpitu.
Obzvlášť „Tender Abuse“ sa z úvodu pohráva s myšlienkou power violence, ktorá síce bola načrtnutá na „Jane Doe“ a hlavne v niektorých kompozíciách „No Heroes“, ale nikdy nebola plne zrealizovaná.
Pocta vzorom
Jedným z vrcholov pre mňa osobne zostáva „staromilská“ „Sadness Comes Home“. Skladbu otvára (a zakončuje) gitarový riff, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani ENTOMBED v časoch „Wolverine Blues“ (sám Jacob menoval ENTOMBED za svoju najobľúbenejšiu európsku kapelu, a ako už všetci viete, Ulf si na predošlom albume aj zanôtil).
V „Sadness Comes Home“ sa death´n´roll strieda s epileptickým gitarovým tremolom a crustovým metalom. Hovoril som na začiatku niečo o koreňoch? Tu máte pravé hudobné vzory CONVERGE!
Ako na každom albume, ani tu nesmie chýbať pomalá chorobná skladbička, v ktorej sa Kurt dostatočne vyhrá, zaväzbí si, užije si feedback a disharmónie („Empty On The Inside“), ani temne vrtošivá a rozorvaná kompozícia („Glacial Pace“) s neskutočne slizkou atmosférou.
Monolitický celok plný odlišných skladieb
Každá pieseň je svojbytným organizmom žijúcim si vlastným životom. Plusov CONVERGE je schopnosť vtesnať na album kopu súdržných kompozícií, ktoré sú navzájom úplne odlišné, ale zároveň sa dopĺňajú.
Dynamickosť nahrávky zostáva stopercentne zachovaná, pričom nejde len o nezmyselné striedanie skladieb s rôznou atmosférou, ale je zrejmé, že úlohou je vytvoriť monolitický celok. V tomto má novinka ďalšie prvenstvo. Žeby jeden zo znakov zrelosti kapely?
Chvályhodnou zostáva snaha o zachovanie old-schoolového jadra skladieb, ktoré sa páni neboja štiepiť a následne miešať s pokrokovými hudobnými postupmi. „Coral Blue“ začíne ako post-metal model 90´s. Disponuje nádherným refrénom, ktorý z nej robí jednu z najpôsobivejších skladieb kapely vôbec.
Gradujúca emotívna nálož „All We Love We Leave Behind“ zase pripomína staré melodické hardcore-punkové kapely z osemdesiatych rokov.
Hardcore bez pravidiel a so srdcom
„Nech budúcnosť vie, že tam zajtra nebudem, nech vie minulosť, že som im dal všetko, čo mám... Klaniam sa ti, vyhasnutá mladosť.“
Citovaná časť textu „Predatory Glow“ presne vystihuje textovú stránku albumu. Tá zahŕňa tematiku nemožnosti návratu. CONVERGE fungujú od roku 1994 a posádka Kurt - Jacob v skupine strávila polovicu svojho života. Aj Jacob si uvedomuje, že starne a že stráca aktivitu a mladícky entuziazmus. Lunárne fázy na obale týmto získavajú nový rozmer plynutia času.
CONVERGE to skrátka opäť dokázali. Opäť nahrali album, ktorým majú čo povedať. Album, ktorý sa v ich diskografii nestratí, ale nájde si tam pevné miesto.
Podľa Jacoba je hardcore hudba bez striktných pravidiel. Možno aj zmýšľanie, ktoré nechce zapadať do drážok konvencií, robí z CONVERGE nadčasovú a progresívnu kapelu, ktorá počas rokov pôsobenia prepašovala do svojej hudby kopu zvukových experimentov, melódií a svojráznych postupov.
CONVERGE robia hudbu srdcom a je to cítiť. Na novinke obzvlášť. Nenechajte to, čo ľúbite, za sebou a dajte šancu „All We Love We Leave Behind“.
