Je neuveriteľné, že človek so životopisom Dylana Carlsona žil takmer dekádu v úplnom zabudnutí. Muž, ktorý kúpil a doručil Kurtovi Cobainovi osudovú brokovnicu, si vystrihol krátku rolu v bulvárnom filme „Kurt And Courtney“, nechal sa vyhodiť od kultového seattleského labelu Sub Pop a na desať rokov uložil EARTH k ľadu. Z „právnych a s drogami súvisiacich“ dôvodov.
Po opatrných undergroundových nových začiatkoch (zachytených na mdlom živáku „Living In The Gleam Of An Unsheathed Sword“ a experimentálnom splite s KK NULL) sa EARTH naplno vrátili v roku 2005: vydaním „Hex; Or Printing In The Infernal Method“ definovali svoju novú podobu tak, ako ju počujeme a vidíme aj o tri roky neskôr.
Medzi „Hex“ a „The Bees Made Honey In The Lion’s Skull“ sa stihlo vtesnať nezabudnuteľné európske turné so SUNN O))), nasledované CD/DVD „Hibernaculum“, albumom-nealbumom postaveným na transformácii kultových kusov z ranej éry skupiny do dnešného „westernového“ zvuku. Práve „Hibernaculum“ je prvým dôvodom rezervovaného hodnotenia novinky EARTH: na aktuálnom albume nenájdete nič skutočne prekvapivé a v porovnaní s „Hibernaculum“ nie je ťažké uzrieť, že silu skladieb ako „Ouroboros Is Broken“ či „Coda Maestoso In F (Flat) Minor“, fungujúcich rovnako dobre v diametrálne rôznych aranžiach, nie je vonkoncom jednoduché napodobiť.
Na druhej strane na „The Bees Made Honey In The Lion’s Skull“ nie je nič ozaj „zle“. No ani hosťovanie rešpektovaného jazzového gitaristu Billa Frisella a zahustenejší a prepracovanejší zvuk nedokázali naplniť (moje) očakávania. Dalo by sa citovať z recenzie „Hex“ či „Hibernaculum“ – súčasní EARTH sú (stále) tradície ctiacou skupinou, hudbou pre letargické polihávanie na terase, soundtrackom k americkému duchu prebývajúcemu vo vysušenej prérii a vo viacerých aspektoch návratom k americkým sedemdesiatym rokom. Úsporné a čisté tóny gitary a pomalé tempo lenivých bicích sú citlivo doaranžované (ozve sa aj hammond organ) a skutočne dokážu navodiť atmosféru medovo rozťahaného polospánku – rovnako, ako pôsobia promofotografie skupiny, statické, kľudné a tradicionalistické, snáď až nepatrične „spokojné“. Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že ide o výrazové prostriedky, z ktorých sa nedá brať príliš dlho.
Celá diskografia EARTH je však prešpikovaná experimentami, nečakanými zmenami štýlu či zostavy. Nič z toho „The Bees Made Honey In The Lion’s Skull“ skutočne neprináša. Natískajúca sa otázka znie, koľko fanúšikov v podstate experimentálneho subžánru sa uspokojí s takto konzervatívnou doskou.
