Tento strohý manifest možno zostane malou satisfakciou pre kapely, ktoré do Košíc zbytočne merali cestu. Tentokrát k nám zavítala (minimálne medzinárodne) silná zostava kapiel zahŕňajúca končiny ako Švédsko, Nórsko a veru i USA. Hneď prvé dve indikujú viac než kvalitné metalové podhubie v zastúpení u nás menej známych kapiel CHRONUS a SARKOM. Z väčšej diaľky dorazili, podľa mňa trocha nedocenení predstavitelia exotickej blackmetalovej scény spoza Atlantiku – ABIGAIL WILLIAMS. Osobne môj hlavný objekt záujmu, trocha chabo reklamovaný promotérom. Pričom stačilo spomenúť, že tam chvíľku pôsobil za bicou súpravou aj Trym z EMPEROR a hneď by to bolo marketingovo zaujímavejšie.
Hneď na začiatku koncertu mi bolo jasné, že účasť bude horšia než biedna. Menej než dvadsať ľudí v publiku veľkú kulisu prvým zúčastneným CHRONUS nevytvorilo. Prekvapivo napriek tomu do toho chlapci dali všetko odohrajúc slušný set, ktorý varioval od rocku typu GHOST až po monumentálne plochy temného metalu v znamení THE VISION BLEAK so solídnym melodickým spevom. Zjavná bola vysoká inštrumentálna zdatnosť kapely s poriadnou porciou švédskej melodiky a vyhrávok, ktoré v luxusnom zvuku príjemne gradovali skladby. Na začiatok to bol výborný energický výkon s hudbou, ktorá bola stvorená pre pódiové prevedenie, pričom štúdiovo to už tak presvedčivé nie je.
Prví predstavitelia blackmetalu v podobe Nórskych SARKOM nabehli na pódium pred hŕstkou divákov v doslova plnej zbroji a s porciou čierneho kovu nesúceho sa v strednom tempe obzvláštneného o nadlimitné množstvo melodických liniek a precíznou rytmikou. Nahrávky SARKOM ma podobne ako u CHRONUS až tak neoslovujú, naživo prevedený materiál šľapal ďaleko lepšie. Prispel k tomu opäť skvelý zvuk, nuž aj to bolo dôvodom, prečo si to kapela na pódiu celkom užívala a tvárila sa, že hrá pre viac než piatich ľudí pod ním. Žánrovo čisté a precízne podanie klasického receptu s dávkou čiernej energie, snáď nikomu nemohlo dať dôvod zostať nespokojným.
ABIGAIL WILLIAMS hrajú naživo v úspornej zostave troch ľudí, to znamená bicie a dve gitary (bez basy). Jej absencia bola trocha znepokojujúca, ale rozplynula sa v úvodných tónoch „Infinite Fields Of Mind“, kde ma nástup do prvej sypačky poslal do inej dimenzie. Šokoval v prvom rade nový bubeník, ktorý to dal v razantnom a svižnejšom tempe než na nahrávke. V živom hraní by som ho kľudne postavil na úroveň najväčších strelcov v obore akými sú Hellhammer alebo Inferno. V kryštálovo čistom zvuku vyznela táto prvá záležitosť nepozemsky a bola dokonalou blackmetalovou meditáciou, ktorá jasne definovala esenciu žánru.
Zo starších vecí odznela skvelá „The Infernal Divide“ s pôsobivým hlavným motívom a zo zatiaľ posledného albumu zas natlakovaná hitovka „Godhead“ s rozostrenou melodikou, ktorá definuje nový hudobný smer ABIGAIL WILLIAMS. Záverečným monumentom a druhým najsilnejším bodom koncertu bola sedemnásť minútová „Beyond The Veil“ so silným epickým presahom. Aj keď na albume vyznieva táto vec veľmi atmosfericky až romantizujúco, naživo bola posunutá do intenzity, ktorá sa rovnala kapelám pracujúcim len s týmto aspektom. Bolo to maximálne devastatívne, intenzívne a zároveň pohltivo atmosférické, čo poukazuje na výnimočnosť výsledného zážitku.
Tento rok som v Collosseu zažil skvelé vystúpenia v podaní MOONSORROW, PRIMORDIAL, CALIGULA’S HORSE, NE OBLIVISCARIS alebo aj MARDUK. To, čo predviedli ABIGAIL WILLIAMS, staviam v imaginárnom osobnom rebríčku ešte kúsok nad nich. Možno to bolo aj komornou až staromilskou atmosférou, ale hlavne obrovskou charizmou a neobvyklým prevedením, ktoré dokonale rezonovalo s tým čo mám na extrémnej hudbe rád. V závere zostávam s tradičným košickým koncertným klišé. Tu na východe sme zatiaľ (ekonomicky?) nedorástli na to, aby sa dostalo podpory aj iným kapelám ako sú známe „veľké“ mená, prípadne revivaly - štyri zo štyroch austrálskych kapiel potvrdia.
