Bratislava, rok 1993. Univerzitná knižnica, čitáreň časopisov. Dajú sa tu stráviť hodiny. Čo to tu máme? Slovenský amatérsky metalový časopis. Tlač čierna na bielom, články zaujímavé, kopa nových kapiel. Pozrime sa, nejaká nová banda z New Yorku, INTERNAL BLEEDING. Majú demo, účinkuje v nej aj čierny chlapík, tu na poste vokalistu. Po SUFFOCATION to na NY pomery ani neprekvapí, každopádne bude dobre zapamätať si ten názov. Možno som potom IB počul na nejakých výberovkách, ktovie, sú to prahory. Na debutovom CD „Voracious Contempt“ z roku 1995 už miesto Wallacea Miltona ručala skriňa menom Frank Rini, IB sa zo dňa na deň zaradili medzi piliere newyorskej BDM scény a sledovať som ich už nikdy neprestal.
Zistiac, že legendu, patriacu medzi tie, ktoré v death metale odštartovali slam, konečne uvidím naživo a navyše doma, povedal som si len „život nie je vždy sranda, ale kultúra to už takto zjari vykrýva veľmi dobre.“ Na koncerte v nedeľu 11. marca som sa dozvedel, že predaný je zatiaľ jeden lístok, reku dobre, ak sa chcú Košice ukázať ako ignoranti, tak pred legendou to bude najlepšie. Rovno si zatlieskajte, 31 platiacich, „rekord“ to nie je, ale je to blízko. Košičania sa dali zrátať na prstoch rúk, ešte by sa nejaké aj zvýšili. Škoda, hudobne akcia skončí v celoročnom hodnotení vysoko, päťkrát death metal, ale päťkrát o inom podaní žánru, nuda a stereotyp sa nevyskytli ani omylom.
„Vypchávkové kapely“ absentovali takisto, som rád, že úvodných MICAWBER z Wisconsinu som stihol už od druhej skladby. Od roku 2005 existujúce v súčasnosti kvarteto s frontmanom, ktorým bol jeden z gitaristov, predviedlo nielen pravý deathmetalový výzor, ale hlavne veľmi dobrý americký death metal v štýle 90. rokov. Skladby z albumov „The Gods Of Outer Hell“ a „Viral“ boli naklepané, energické, nápadité, nielen vďaka klasickému growlingu neraz hraničiace s 90-kovým BDM. Typický príklad spolku, ktorý by sa vedel stať vašou srdcovkou, keby situácia nebola taká, že z hudby, ktorá by vás kvalitou zaujala, si stihnete vypočuť možno desať percent. MICAWBER majú na väčší prelom na scénu a držím im palce.
VOICES OF RUIN z kalifornského mesta Ontario sú pod týmto názvom na scéne od roku 2008 a na konte majú zatiaľ dva albumy. S nimi by som sa, nebyť koncertu, zrejme stretol len ešte väčšou náhodu, scéna je proste obrovská, tak či onak hudobne prekvapili príjemne. Zahrali veľmi dobrý melodický death metal s výraznými harmóniami a bohatými sólami, pričom ich hudbe popri atmosférickosti nechýbala ani agresivita a nasadenie. Odkaz európskej, zvlášť švédskej školy tam bol, ale v death metale potom, čo ten americký našiel zaľúbenie aj vo výraznej melodike, začala kultúrna výmena prebiehať obojstranne. (Keď VOR budete hľadať, nepomýľte si ich so švajčiarskymi VOICE OF RUIN, to je žánrovo trochu iná rubáreň.)
Z Kalifornie bola aj ďalšia deathmetalová päťka SACRIFICIAL SLAUGHTER. Keď na pódium vypálili títo, len som si povedal „toto je už riadna kriminalita mládeže.“ Zatiaľ najagresívnejší výprask večera, rýchly náklepový death metal, čerpajúci aj z grind coru a thrashového zlatého fondu. Žiadna nová záležitosť, existujú od roku 2001, doteraz som však o nich vedel fakt máločo. Naživo maximálny nárez, divoké ksichty frontmana, držiaceho sa skôr v strednej revanej polohe, ktorú tu a tam hĺbkami podporil gitarista, tuším ten s vlasmi, aké by urobili šťastnými troch mužov s túžbou mať na hlave solídnu deku. Divokou priamočiarosťou by títo Kalifornčania zapadli hlavne do extrémnej scény prelomu 80. a 90. rokov, hudobne a hlavne naživo sa však nestratia ani dnes.
Z USA na východ, rovno na Ukrajinu. Kyjevskí FLESHGORE sú s rokom vzniku 2000 už tamojšia stará škola brutálneho death metalu. Pamätám si ich dočasný žánrový odklon a ten už neviem ktorý „moderný“ album ma naozaj neočaril. Igor (gitara), Ruslan (basgitara, vokál) a Eduard (bicie) však do Košíc priniesli najväčší deathmetalový extrém večera. Brutálny death metal ako z učebnice, hutná gitara, ťažké „fetusovské“ growly, náklepy, tlak, trochu toho slammingu a výborne poskladané a vypracované skladby. Bez ohľadu na pôvod hrali prvotriedny USBDM, mix východného pobrežia a Kalifornie. Program mali postavený na albume „Denial Of The Scriptures“, EP „Godless“ a nejakých starších veciach. Také čosi už človeka rozhýbe, smrtonosi presne podľa môjho gusta, ak by aj koncert uzatvárali, už tak by to bola parádna akcia.
Zlatý klinec bol však ešte stále pred nami. Hneď po príchode do klubu som si všimol, že ten bokom sediaci pánko, zadymujúci priestor dymom z cigary, nie je nikto menší než Chris Pervelis, úspešný newyorský podnikateľ a hlavne gitarista a zakladateľ INTERNAL BLEEDING. Mierne vydesil chôdzou, ktorou pripomínal niekoho medzi Peyracom a frontovým bojovníkom, ktorý si myslel, že ten k nemu letiaci granát ešte stihne kopnúť naspäť. Rozhodol sa však, že lekárske ošetrenie úrazu bude musieť počkať, najprv death metal, potom menej podstatné záležitosti. To, čo družina vedená týmto bojovníkom predviedla, bolo niečo úžasné. S Chrisom a jeho spoluhráčmi Chrisom McCarthym (gitara), Shaunom Kennedym (basgitara), Joeom Marchesem (vokály) a Kyleom Eddym (bicie) ožil na pódiu „New York slam“ v jeho najčistejšej podobe. Dokonalé nasadenie pre tri desiatky ľudí, z ktorých každý si ten tlak, agresivitu a nekompromisnosť užíval.
„Sú tu nejakí oldschooloví fanúšikovia INTERNAL BLEEDING?“ Bolo nás toľko, že to kapelu až prekvapilo. Príjemne. A tak sme si popri najnovšej skladbe „Final Justice“ vychutnali zásadné kusy z albumov „Voracious Contempt“, „The Extinction Of Benevolence“, „Driven To Conquer“, Onward To Mecca“ a „Imperium“ aj s „pripoviedkami“ ako „táto skladba je o tom, ako sa v New Yorku ocitnete v zápche a ste takí nasratí, že by ste za to najradšej niekomu vykrútili krk.“ Zaspomínali sme si na bubeníka Billa Tolleyho, ktorý pred necelým rokom tragicky zahynul pri výkone svojho hasičského povolania. Obrovský koncert, vysvetlím – za bežných okolností som na akcii, snažím sa nebyť nápadný a zbytočne rozdrapený, nikto na to aj tak nie je zvedavý. Tu sa ale začala diať nejaká mágia, rozhodol som sa „už to ďalej nevydržím“, a išiel som hroziť, tzn. kadejako sa kymácať a klátiť dopredu a paprčami rozhadzovať.
Aby toho nebolo dosť, o chvíľu som sa našiel, ako s ostatným spolupacientmi klusám okolo manéže. A potom už len „chceme vás pozvať, aby ste všetci prišli k nám na pódium.“ Keď všetci, tak všetci. Človek je už roky dospelý, má mať rozum, a potom toto... Proste čaro jedného spoločného srdca bijúceho pre NYDM, priateľstvo a pocit „sme jedna scéna, je jedno, či na pódiu alebo pod pódiom. Takto vyzerá koncert legendy, ktorá neprišla „do roboty“, ale hrá s chuťou a teší sa z pozitívnej odozvy. Muselo to byť nejako takto, inak by sme z INTERNAL BLEEDING nevydusili dva prídavky. Koncert, aký som už dlho nezažil, škoda, že ho vedelo doceniť tak málo ľudí. To nie je o „zlom termíne“, ale o tom, že v Košiciach už deathmetalová scéna nie je. Nie je mladá generácia. To, že je tu ešte stále pár všeobecne kvalitných kapiel, scénu neurobí. Tú robí fanúšikovské zázemie. Fajn, čert to ber, už len zopakujem „vďaka, Lucas, že si vieš dopriať drahé darčeky.“
Foto: Laci Schürger
