Keď sa v 80. rokoch rozbiehal thrash metal a my sme podomácky odlievali pyramídy a cvoky na riflovky, asi sme si nekládli otázku, či tu tento žáner bude aj o tridsať rokov. Nezaujímalo nás ani to, čo bude o tridsať rokov z nás, asi to tak bolo lepšie, nechytali sme pri sledovaní „autorít“ blbé stavy typu „tyvole, to aj my skončíme ako títo starí somári?“ Nuž, každý môže posúdiť podľa toho, čo má dnes v zrkadle, thrash tu každopádne stále je. Zažil aj horšie časy, aj prvé „retro“ pred skoro dvoma dekádami, a v posledných rokoch oslovuje hlavne mladšie generácie tak, že to asi ani nikto nečakal.
Kedysi dávno by asi málokto vážne vzal proroctvo o tom, že jeden z najväčších nových thrashmetalových výpraskov v 2. dekáde 21. storočia bude z dielne troch dračíc z brazílskeho Såo Paula, ale stalo sa a dobre je. Prika, Fernanda a Pitchu možno ani samé celkom nevedia, ako došlo k tomu, že za pár rokov je z ich kapely NERVOSA obľúbená, po celom svete cestujúca thrashovica – aj u nás sme ju mali už dvakrát. Čo je dobré, to sa stále môže presadiť aj vo veľkej konkurencii, a tu zapracovalo šťastie v podobe spoľahlivého manažmentu i vydavateľstva. A tak si baby tretieho júna na konto pripísali druhý album „Agony“, 11 skladieb plus 12. bonusovka, a predstavili ho na samostatnom turné.
Od spolkov typu NERVOSA nečakajte progresivitu a nové obzory pre žáner, tu ide výhradne o thrash metal, v prípade Brazílčaniek ten v podstate najnárezovejší. Vychádza sa tu zo spolkov ako SLAYER (miestami hrajú ako Arayovci inšpirovaní death metalom), SEPULTURA (vlastne pochopiteľne), KREATOR (Fernanda je aj vokálne tak trochu Mille, Prika zase tak trochu Max), SODOM alebo POSSESSED. Dalo by sa povedať, že všetka inšpirácia je tu záležitosťou maximálne desiatich rokov medzi 1985 – 1995, pre niekoho retro, pre iného oživenie zlatého veku. Dravý, agresívny thrash metal s trochou deathmetalového korenia – vrátane pár klepačiek – a deštruktívnou energiou nabrúseného punku – v tomto smere vyniká asi najväčší výpal „Guerra Santa“, odspievaný v rodnej portugalčine, vyznievajúcej celkom démonicky a zároveň odkazujúcej na domáci HC/punkový kult RATOS DE PORÃO.
Miernym vybočením z priamočiareho nárezu je bonusová „Wayfarer“, v ktorej sa jedovato útočný thrash metal prelína s odkazom na zeppelinovsko-sabbathovský prelom 60. a 70. rokov. Aj vokál je na niektorých miestach skôr ako od Janis Joplin alebo podobnej ikony z woodstockovských čias. Šťavnatá jazda disponuje veľmi dobrým zvukom, netrpí zbytočným hraním sa na techniku a má všetko, čo patrí k autentickému thrash metalu. Možno je to také „hlavne pre pamätníkov“, neviem, ale na koncertoch je vekový rozstrel publika pomerne široký, čo poteší rovnako ako to, že baby to naživo naozaj baví a tie pochvalné reakcie schytávajú zaslúžene.
