Titan slovanskej fantasy, spisovateľ, ktorý zo žánru „o drakoch, mečoch a čarodejníkoch“ urobil serióznu literatúru, sa po vydarenej „husitskej trilógii“ – Reynevanových dobrodružstvách – a po rokoch vracia so svojím najpopulárnejším, ikonickým hrdinom. Osudy zaklínača Geralta z Rivie sa síce naplnili v už kultovom päťdielnom románovom cykle, a zostalo len na čitateľoch, aby sa rozhodli, ktorý koniec berú ako definitívny (u mňa sa celá sága aj tak končí až poviedkou Něco končí, něco začíná - tam podľa mňa ten čln v závere Paní jezera doplával), ale téma ponúka toľko ďalších príbehov, že Bouřková sezóna sa hádam dočká aj nasledovníkov.
V už tradične skvelom českom preklade sa s Geraltom a Marigoldom ako hlavnými postavami na vyše 350 stranách ocitneme v dobe krátko pred príbehom zakliatej dcéry kráľa Temerie (poviedka Zaklínač) a niekoľko rokov pred vojnou s Nilfgaardom, keďže tu výraznú úlohu hrá čarodejnica Lytta Neid. Geralt si zo začiatku robí svoju prácu „čističa“ od netvorov, dostane sa však do kolotoča intríg, vďaka ktorým príde o meče. Roztočí sa divoký vír dobrodružstiev a akcií, medzi ktorými nechýba pátranie po krvilačnom démonovi, cesta po rieke skomplikovaná prenasledovaním, prevrat na kráľovskom dvore a podobne, dejovo je čítanie naozaj nabité. Geralt popri tom všetkom „stihne“ aj dve čarodejky (v Sapkowského podaní sa termín „čarodejnica“ proste nehodí), i keď mutant, je to muž s potrebami charakteru fyzického i duchovného.. Medzi rázovitými postavami zaľudňujúcimi príbeh nechýba ďalší trpaslík (títo chasníci patria tradične medzi Sapkowského najsympatickejšie postavy), alebo aj vlkolak s charakterom, žijúci rodinný život pracovitého vidiečana.
K vlastne nenápadným, ale vydareným momentom patrí aj bohatá fauna – napríklad repertoár hadov a plazov, robiacich cestu cez riečne ramená „zaujímavejšou“ a adrenalínovou je bohatý, dosť kozmopolitný a niektoré druhy asi nenájdete ani v odborných publikáciách. Kadejaké iné nebezpečné pozemné i vodné obludy sú impozantné a zároveň uveriteľné, v horských jaskyniach tiež spoznáme nové druhy kadečoho, Andrzejov bestiár je naozaj prepracovaný. A autor má tiež dar predviesť aj maximálne epizódnu ľudskú figúrku na niekoľkých riadkoch tak, že si ju obľúbite. V najnovšom Geraltovom príbehu u mňa v tomto smere vyhráva Jerosa Fuerte, prezývaný Trokar, v scéne z aukčnej siene.
Návrat bielovlasého večného pútnika a bojovníka ma ako autorovho fanúšika mimoriadne potešil a verím, že tento „prequel“ nie je jeho posledným slovom, studnica zaklínačových skutkov a ciest má dno naozaj hlboko.
