Jedna zo zásadných ikon NYDM je na scéne už od roku 1991, ide teda vlastne o „otcov zakladateľov“. Za 24 rokov si INTERNAL BLEEDING na konto napísali len päť dlhohrajúcich albumov, keďže na rôzne zmeny v zostave a utlmenia činnosti bola ich história bohatá a aj preto celý čas boli tak trochu v tieni nielen SUFFOCATION, ale napríklad aj PYREXIA, a ich koncertné výlety na európsky kontinent sú tuším záležitosťou len nedávnej doby.
Začiatky pamätá už len gitarista Chris Pervelis, bubeník Bill Tolley a vlastne aj kedysi basák, dnes gitarista Brian Hobbie. Nováčikmi sú basgitarista Jason Liff a veterán Keith deVito (ex-PYREXIA, ex-CATASTROPHIC atď.) na poste frontmana. V poradí siedmy vokalista u jednej DM skupiny nie je zas taký častý jav, hoci pár podobných príkladov by sa vyhľadať dalo, napr. INCANTATION to majú podobne pestré.
Novinka vyšla desať rokov po albume „Onward To Mecca“ a po niekoľkých rokoch možno už mnohí s IB počítať prestali, možno však povedať, že dosť predčasne. Deväť skladieb na „Imperium“ je vydareným pokračovaním toho, čo kapela začala na demách a v zásade dotiahnuté to mala už na debute „Voracious Contempt“ (1995). Úderný, agresívny priamočiary death metal newyorského štýlu, podobne ako PYREXIA po debute úspešne integrujúci aj prvky hard coru. A samozrejme netreba zabúdať na to, že INTERNAL BLEEDING patria medzi priekopníkov slamu a týchto postupov tu nájdete dosť.
Nejde však o typickú „dvojzložkovú“ novodobú slam-tlupu, tempá i riffy sú tu o dosť pestrejšie a z logiky veku IB skôr „staroškolské“. Niekde by sa hodilo aj prirovnanie k deathmetalovej verzii panterovského (exhorderovského?) metalu, inde sa vyskytne pár melodickejších odskočení, základom „Imperium“ je však tlak. Vyniknú v ňom sóla a výrazná basgitara, zvuk celkovo je správne dunivý, ale čitateľný.
Pokiaľ poznáte prejav Keitha DeVita, viete, že nemusíte sa triasť na nejaký growlový extrém, tento pán sa prezentuje skôr zrozumiteľným, dôrazným, tu a tam revaným prejavom v stredoch. Niekomu to možno na prvé vypočutie nesadne, ale k IB skrátka už nejaké roky patrí práve toto. Je síce pravda, že keď ako hosť zručí Frank Rini (prvé dva albumy), vábi to k úvahám „čo by bolo, keby...“, ale veci sú ako sú. Pokiaľ ide o hostí, zanôti nám tu i Frank Mullen a zasóluje Terrance Hobbs (obaja SUFFOCATION), čo by ako odporúčanie pre tento vydarený album fungovať mohlo.
