Náš verný čitateľ Rolo navštívil akciu, ktorej členovia redakcie nevenovali pozornosť. Z koncertu troch osobností svetovej hudobnej scény bol nadšený, a tak sa chcel podeliť aj s vami.
V predvečer osláv dvadsaťpäťročnice Nežnej revolúcie sa v martinskom podniku Barmuseum uskutočnil koncert zoskupenia KO-MA-RA, ktoré vytvorili Prešovčan David Kollar – gitara, elektronika; Pat Mastelotto (USA, King Crimson) – bicie; a Paolo Raineri (IT) – trúbka, trumpeta a rôzne efekty.
Na koncert som sa dostal v podstate náhodou a priznám sa, že veľa som od toho nečakal. O to väčšie bolo moje prekvapenie, z toho čo som videl a hlavne počul.
Chlapi zahrali improvizovaný set, pokojne možno hovoriť až o avantgardnom sete, zloženom z elektronickej a ambientnej hudby (aj ten PINK FLOYD tam bol), ktorý však dokázali vygradovať až do riadnych otáčok. Celé to na mňa pôsobil dojmom filmovej hudby – soundtracku, a možno s použitím vhodnej videoprojekcie by to bol ešte väčší zážitok (pevne veríme, že náš čitateľ nemal na mysli nejaký film z „červenej knižnice“, pozn. redakcie).
D. Kollar sa ukázal ako veľmi schopný inštrumentalista, Paolo Raineri svojou trúbkou (a sem-tam aj trumpetou) tomu dodával zaujímavý rozmer, a v momentoch, keď hrala prím, mi hudba pripomínala zoskupenia ako BOHREN & DER CLUB OF GORE, DALE COOPER QUARTET & THE DICTAPHONES a podobné avantgardné jazzové záležitosti, zastrešené hlavne pod značkou Denovali Records. Hlavnou osobnosťou však bol jednoznačne Pat Mastelotto, ktorého bubenícky výkon bol na virtuóznej úrovni. Pri veľmi dobrom ozvučení koncertu to bola radosť počúvať.
Pat sa ukázal ako charizmatický človek a navyše sympaťák, ktorý nás bavil aj vtipnými komentármi (napr. tým, že nechápe prečo muzikanti odchádzajú z pódia a nechávajú sa vytlieskavať na prídavok, že to je asi najväčšie muzikantské klišé). Neskôr po koncerte vo veľmi dobrej uvoľnenej nálade, pri popíjaní bošáckej slivovice, neváhal s návštevníkmi koncertu podebatovať, aj sa s nimi vyfotiť. Nakoniec spolu so svojimi spoluhráčmi, štamgastmi a personálom potiahol až do záverečnej a „zavrel bar.“
Na koncerte by som však predsa len našiel jednu chybičku, predsa len bol príliš krátky a dokázal by som počúvať pokojne aj ďalšie dve hodiny.
Autor: Roland Valko (rolo)
Fotografie: Barmuseum