Pri Satyrovi zo SATYRICON nie je veľmi ťažké uveriť povestiam o obrovskej charizme a ukážkovom type metalového frontmana. Štýl vystupovania na pódiu i mimo neho a rovnako aj štýl spevu podporujú predstavu o “performerovi”, ktorý si bez najmenších problémov podmaní celú sálu a podporený mocnou hradbou prísneho blackmetalu predvedie diktát ako z učebnice pre začínajúcich tyranov.
Súčasný imidž nórskeho frontmana evokuje všetko to, čím nebol, keď to boli všetci okolo neho. Mód potetovaného vysokého metalistu s bledou pokožkou, monotónnym šatníkom a rovnými vlasmi, ktorý vždy býval charakteristický pre nórskych blackmetalistov, si Sigurd Wongraven s výnimkou úplných začiatkov kapely osvojil opäť až na staré kolená, po období s holou lebkou, eminemovským peroxidom i ulízaným účesom južanského gigola.
Sľubujem, že úvod venovaný vzhľadu Satyra sa už blíži k pointe.
Keď na pódium bratislavského MMC vyšla za tónov tohtoročného albumového intra “Voice Of Shadows” koncertná zostava SATYRICON, nie príliš zasvätený fanúšik sa mohol na moment počudovať, že kapela s takou relatívne priamočiarou hudbou si na turné vozí až troch gitaristov, a ďalej mohol očakávať tradičné entré hlavného hrdinu večera. To už bol pán chodiaca charizma ale dávno na pódiu. Po intre odovzdal gitaru technikovi a pustil sa do spevu, čím sa konečne vizuálne odlíšil od sprievodných hudobníkov, ktorí vyzerali ako... sprievodní hudobníci.
Spočiatku sa zdalo, že Satyrova mdlá prítomnosť zaskočila viacerých divákov a nie iba autora tohto reportu a majiteľa dioptrii mínus jeden stojaceho úplne vzadu pri zvukárovi. Skalných fanúšikov nakoniec koncert zjavne uspokojil nadpriemerne, aj keď skutočným štartérom šou bola miesto úvodnej archívnej “Hvite Krists Død” z druhého albumu “The Shadowthrone” z roku 1994 až tretia “Now, Diabolical”.
Druhá hlavná persóna Frost sa nechala tradične obložiť prerastenou hradbou bicích a dávala o sebe vedieť najmä svojou charakteristickou hrou. SATYRICON si so sebou do Bratislavy priviezli takisto ukážkový zvuk, ktorý sa neznažil maskovať objektívne dynamické nevýhody blackmetalových aranží, miesto toho pomáhal kapele prenášať presne tú stuhnuto monotónnu, a pritom dokonale zrozumiteľnú stenu, ktorú fanúšikovia čierneho kovu z reproduktorov očakávali. Ešte aj pomalá “barová” pasáž z “The Infinity Of Time and Space” znela rovnako famózne pasívne ako z albumu.
Problémy s PA systémom v závere koncertu, ktoré zvukár kapely riešil hektickým vypínaním a korigovaním gombíkov a šablí, poznačili zvukový zážitok len minimálne a priaznivému dojmu z technického prevedenia koncertu príliš nebránila ani sympatická ovládačka osvetlenia spĺňajúca dokonalý stereotyp plavej nórskej devy - aj keď veru nebola žiaden Edvard Hansson.
Setlist bol dokonalým sklamaním. Oproti pražskému koncertu bol skrátený až o celé tri songy. Zamrzela neprítomnosť “Forhekset” a najmä dokonalého koncertného hitu “Nekrohaven” z novinky. Takisto prídavok bol okyptený o svižnú “Fuel for Hatred”. Potešilo zaradenie fajnšmekrovskej “To the Mountains”, ktorá takmer uzatvárala hlavný set. Obligátna “Mother North” a spomínaná “Hvite Krists Død” vyvažovali logické zameranie na kľúčový album novej éry SATYRICON “Now, Diabolical” a eponymnú novinku, ktorá patrí minimálne do trojky najlepších metalových albumov tohto roka.
Bratislavské publikum v slabom počte zhruba 300 hláv skôr stálo a sledovalo, než by do koncertného prežívania zapojilo pohybové ústrojenstvo. Svojho unaveného frontmana podporilo kedykoľvek o to zažiadal, hlasivkami či paroháčmi týčiacimi sa k stropu najlepšieho klubového priestoru v strednej Európe.
Dojatý Satyr mu za to niekoľkokrát úprimne poďakoval, vrátane záverečného preslovu ďaleko prekračujúceho povinnú jazdu všetkých tých “Thank you (doplň mesto)” klišé. Faktom zostáva, že na hlavné mesto Slovenska v ten večer nestačil. Očividne nebol vo svojej koži a koncert chcel mať čo najskôr za sebou, takže sa kapela ani nesnažila tváriť, že pred prídavkom mizne v zákulisí, než rýchlo odbavila povinný prídavok. Názor, že koncertu kapely v Spišskej Novej Vsi spred štyroch rokov tento bratislavský nesiahal ani po päty, zrejme nebol v ten večer úplne ojedinelý.
Foto: Ilustračné (internet)
