NAPALM DEATH - Utilitarian

NAPALM DEATH - Utilitarian

NAPALM DEATH - Utilitarian

NAPALM DEATH - Utilitarian

NAPALM DEATH sú pre grindcore to, čo SLAYER pre thrash metal. Obe skupiny stáli pri zrode nového štýlu a aj po rokoch znejú ako lídri, nie ako nasledovníci. Dokážu aj po rokoch vydávať albumy, kde síce hrajú dookola svoje trademarkové riffy, no ponúkajú svieže nápady.

Aktuálna nahrávka je, podobne ako tá minulá, syntézou toho najlepšieho, čo sa NAPALM DEATH za tie desaťročia na scéne naučili. Nechýbajú oldschoolom napáchnuté rýchle grindcorové výplachy po vzore prvých dvoch nahrávok („Nom De Guerre“), deathmetalový asfalt, ktorým sa skupina obohatila začiatkom deväťdesiatych rokov („A Gag Reflex“), priam groovemetalové húpačky zo zbytku deviatej dekády („The Wolf I Feed“) a ani sofistikovaný grinding po vzore albumov, akým je „Order of The Leech“ z roku 2002 („Analysis Paralysis“).

Drobnosti

„Utilitarian“ je v prvom rade o nespútanej energii a radosti z hrania. NAPALM DEATH, čítaj [ney-pohm deth], vedia presne, čo robia. Pomalými, no o to istejšími krokmi prichádzajú raz za pár rokov s nahrávkou, ktorá príjemne prekvapí hlavne drobnosťami.

V prípade ostatnej dosky je to napríklad saxofón avantgardného hudobníka Johna Zorna, ktorý je v prvom rade moderným jazzmanom a koncom osemdesiatych rokov našiel záľubu v hardcorových kapelách a šialenostiach ako MR. BUNGLE, ktorých debutový album v roku 1991 produkoval. Jeho divoké sólo v „Everyday Pox“ je prvým výrazným momentom nahrávky a ak by sa s ním NAPALM DEATH neskôr rozhodli spolupracovať vo väčšej miere, výsledok by určite stál za to.

Nezabudlo sa ani na vokálne melódie, ktorými NAPALM DEATH svoj prejav obohatili v polovici minulého desaťročia. Výraznejšie sa prejavili už na tri roky starej nahrávke „Time Waits For No Slave“ a inak tomu nie je ani na „Utilitarian“.

Napalmovo čistý spev

Máme tu klasické kontrasty medzi Barneyho revaním a Mitchovými škrekmi, no na koncertoch večne mierne dopredu prehnutý frontman sa už celkom otvorene púšťa aj do niečoho, čo sa dá nazvať melodický spev.

Vo výbornej hitovke „The Wolf I Feed“ znie ako Burton C. Bell z FEAR FACTORY a v „Fall On Their Swords“ alebo „Leper Colony“ pripomenie blackmetalového kazateľa na štýl Attilu Csihara z MAYHEM. Okrem hardcorových zásekov po vokálnej stránke príjemne prekvapí aj bonusovka „Everything In Mono“.

Prefackať pokrytcov

Texty sa už tradične venujú stále aktuálnym témam, ako sú biele goliere, pokrytectvo, finančná kríza, kapitalizmus alebo nečinnosť spoločnosti pri sociálnych problémoch.

„Indecision/I’ll conteplate, while logic vacates/the dour, aimless walls“ (nerozhodnosť/budem rozjímať, kým logika mizne/tvrdohlavé, bezcieľne steny) spieva sa v „Think Tank Trials“. Niektorí ľudia si naozaj zaslúžia pár faciek.

„Perhaps it’s time to flip our world upside down”

Najlepšie skladby: „Everyday Pox“, „The Wolf I Feed“, „Leper Colony“, „Analysis Paralysis“

 37

Dudri

Verdikt

Z albumu cítiť nadšenie zo spoločného hrania, snahu napredovať a hlavne svieže nápady. Riffy v štýle NAPALM DEATH po stýkrát a zase inak. S dôrazom na slovo inak.

Hodnocení

Autor
8 / 10
Redakce
8,2 / 10
Čtenáři
8,3 / 10

Další informace

Stopáž: 51:15

Produkce: Russ Russel
Studio: Parlour studios

www.napalmdeath.org

Sestava

Skladby

  1. Circumspect
  2. Errors In The Signals
  3. Everyday Pox
  4. Protection Racket
  5. The Wolf I Feed
  6. Quarantined
  7. Fall On Their Swords
  8. Collision Course
  9. Orders Of Magnitude
  10. Think Tank Trials
  11. Blank Look About Face
  12. Leper Colony
  13. Nom De Guerre
  14. Analysis Paralysis
  15. Opposites Repellent
  16. A Gag Reflex
  17. Everything In Mono (Bonus)
  18. Aim Without An Aim (Bonus)

Diskografie

Throes of Joy in the Jaws of Defeatism (2020)
Apex Predator – Easy Meat (2015)
Utilitarian (2012)
Time Waits For No Slave (2009)
Smear Campaign (2006)
The Code Is Red...Long Live the Code (2005)
Leaders Not Followers: Part 2 (2004)
Order Of The Leech (2002)
Enemy Of The Music Business (2000)
Words From The Exit Wound (1998)
Inside The Torn Apart (1997)
Diatribes (1996)
Fear, Emptiness, Despair (1994)
Utopia Banished (1992)
Harmony Corruption (1990)
From Enslavement To Obliteration (1988)
Scum (1987)

Jiné pohledy

8 / 10
Na šestnásťskladbovej novinke hrajú NAPALM DEATH svoj veľmi typický grind core, v zásade grind tak, ako ho vymysleli oni a ktorý si od nich požičali stovky nasledovníkov. Rýchlo, priamočiaro, k veci a energicky, s typickými riffmi a Barneyho trademarkovým vokálom. Tu sa nič extra nezmenilo.

Ale pribudlo pár vecí – svojho druhu experimentov. Napríklad disharmonické kvílenie saxofónu (hrá John Zorn!) v „Everyday Pox“, niekoľko pasáží, ktoré sú koketovaním s návratom do čias „Inside Torn Apart“, kedy sa experimentovalo aj s industrialom, zopár disharmonických sludge ťahačiek a veľa nových vokálnych nápadov.

Ďalší kvalitný album, tentokrát opäť s trochou mierneho pokroku v medziach grindového zákona od kapely, ktorá sama je zákonom. Ak ste NAPALM DEATH ešte nevideli naživo (to sa vám ako podarilo, čo ste „internet potatoes“?), napravte to pri najbližšej príležitosti, nasadenie a uveriteľnosť na takejto úrovni sa dnes už vidí málokedy, o polovicu mladšie spolky, a to aj tie v súčasnosti adorované, majú problém sa k tomuto priblížiť.
Martin Lukáč | 2. dubna 2012

 

8 / 10
U NAPALM DEATH je dôležité najmä to, ako album drží pokope a aký tlak sa mu darí vytvoriť.

Okrem hrozného klipu patrí "Utilitarian" k lepším albumov týchto legiend.

Bod navyše za saxofón.
V-dur | 2. dubna 2012

 

8 / 10
Tady opět není moc co dodávat. Kolegové řekli vše podstatné. Na NAPALM DEATH mě prostě nepřestává fascinovat jejich neutuchající schopnost přijít s kvalitou, o kterou nám v metalu jde především. Na některé soudy je ještě stále příliš brzy, očekávám však, že ani toto album mě nepřestane bavit.
Dalas | 2. dubna 2012

 

8 / 10
Novinka britských legend grindcore přišla letos opravdu vhod. Jejím prostřednictvím jsem si totiž nastudoval i valnou část jejich velmi dlouhé diskografie. NAPALM DEATH jsem samozřejmě zběžně znal už od konce osmdesátých let (hlavně tedy jejich deathový milník "Harmony Corruption", což bylo album, které jsem vždy považoval za poměrně kvalitní metalovou odbočku), ale nikdy jsem jim nepropadl, natož abych k nim získal nějakou srdeční vazbu. Ranná alba z osmdesátek ani valivější věci z druhé půle devadesátek stále nemusím, ale zjistil jsem, že zhruba od roku 2006 se mi jejich tvorba jeví jako ideální konglomerát toho nejlepšího co za svou éru hráli - současnost tedy považuji za to úplně nejlepší. Už minulá fošna byla hodně silná - líbí se mi totiž hlavně řvavej hlasovej projev Mitche Harrise, kterej vydatně obohacuje Barneyův growling. Sound je zde pěkně řezavej a moderní, skladby uvolňují obrovské množství energie a vykazují narůstající tendenci směrem k hc/punkové melodice (při troše fantazie) a když k tomu připočtu aranžérské vychytávky typu vřeštícího saxofonu (po vzoru The Stooges), domnívám se, že již od minulé desky "Time..." prožívají dnes Britové svoje nejlepší časy. Poctivá zdrcující řežba, která mne zatraceně baví.
Stray | 1. dubna 2012

 

8 / 10
Už je to věru dlouho, co jsem se podobně detailně věnoval něčemu z dílny NAPALM DEATH, přiznávám, naposledy snad zřejmě v případě „Diatribes“, alba, které mám dodnes ve vysoké oblibě. Novinka „Utilitarian“, když už mě tedy spousta pozitivních reakcí svedla k jejímu poslechu rovněž, zní podobně tak, jako kdyby byla jen logickým vyústěním faktu, podle nějž je kapela kdykoliv (tj. na jakékoliv své nahrávce) připravena bez okolků předvést, že je skutečně mistrem ve svém extrémním oboru. Spousta nových skladeb (kupříkladu „Errors In The Signals“,„Everyday Pox“, „Orders Of Magnitude“, „Blank Look About Face“ nebo „Analysis Paralysis“), postavených na starých postupech, má potenciál jako hrom, lhostejno, zda se přiklání k death metalu, grindu nebo crustu, a spolu s vyzývavými okamžiky v podobě Barneyho melodického projevu („The Wolf I Feed“) tak znamená jediné: NAPALM DEATH jsou i v roce 2012 na jedničku!
Louis | 1. dubna 2012

 

9 / 10
Oldschoolový a zároveň moderný grind core v podaní praotcov štýlu...

Svoj vrchol si NAPALM DEATH odžili už pred pár rokmi, ale stále im ostalo dostatok energie na to, aby natrhli zadky akejkoľvek svojej konkurencii. Nie inak tomu je aj na aktuálnom albume, ktorý je vlastne len opakovaním starých známych postupov a predsa popri ňom bledne akákoľvek aj o generácie mladšia konkurencia.

John Zorn a vokálne linky, ktoré spomína kolega Dudri v hlavnej recenzii sú už len čerešničkami na torte. NAPALM DEATH znovu potvrdili svoj post grindcorového kráľa.
Koscj | 30. března 2012