Som zástancom cynickej a asi aj rasistickej teórie, že Francúzom chýba gén na tvrdú muziku. S úsmevom tvrdím, že tých pár dobrých kapiel, ktoré galskí kohúti svetu dali, sú výnimky potvrdzujúce nepriestrelné pravidlo. Niečo ako belgickí futbalisti. Teoreticky by mali byť skvelí, krajina je obklopená futbalovými veľmocami, no priemerne vzdelaný fanúšik vymenuje akurát Vermaelena a Fellainiho (a Kompanymu správnu národnosť neuhádne). Národnosť AS WE DRAW som po zoznámení s ich tvorbou neuhádol ani náhodou. Je fakt ťažko uveriteľné, že traja sopliaci, ešte k tomu z tak nerockovej krajiny, a ešte k tomu v roku 2010, ukazujú celému postmetalovému krížniku, kadiaľ by sa teoreticky mohol vyhnúť ľadovým kryhám nudy. Čiary prelamujú kruhy a francúzski kresliči sa v žiadnych kruhoch nemotajú. Svoj screamom šmrncnutý post metal, ktorý viac tlačí než vypúšťa a cez uši poslucháča si pomáha skôr svalmi a ráznosťou než obrazmi a citmi. K tomu všetkému konvenciami nespútané aranžérstvo a sympatická mladícka kreativita, vďaka ktorej AS WE DRAW neprestávajú prekvapovať.
Francúzski mladíci sa nehanbia požičiavať si, odkiaľ sa im zachce. Tu z metalu, tam z hardcoru, tu z post-oboch menovaných, občas sludge, občas špinavý rock’n’roll, ponad to uškriekaný vokál, urevané zbory, hlboký a dunivý, mierne skreslený pulz basgitary, špinavo do stredu skreslený zvuk gitary, drajvové a dravé bicie. Dokopy všetko zahrateľné v trojčlennej zostave aj naživo, využívajúc až šokujúco široké zvukové možnosti nástrojov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej kombinácií. Kapelu na vyšší level posúva najmä bubeník Amaury, obaja inštrumentalisti predvádzajú svoje najsilnejšie stránky najmä na poli stavby a vrstvenia zvuku (žeby sme konečne dali na chvíľu pokoj riffom a pustili sa do obrodného objavovania tónu?). Silní sú ako v epických kompozíciách ako „Fault Lines“, tak aj v bezbožných hitoviciach („Sin Of Addiction“), problém robí AS WE DRAW zaškatuľkovať ako rýchlu („Shield“) aj ako pomalú kapelu (skvostne ťahavá „Drowned In Flames“). Ale predsa, podľa poslednej „Scum Of The Earth“ sa dá hádať, že si kapela želá zanechať v ľuďoch dojem najmä svojimi epickými a gradujúco prepracovanými kompozíciami. Netreba dodávať, že podobne ako kopec súčasných mladých postrockových a postmetalových kapiel sa AS WE DRAW neboja durových stupníc. Dávno sú preč časy, kedy čokoľvek durové a metalové zároveň znelo ako z nemeckej gay stajne. Suma sumárum, album zameniteľný s katalógom horúcich noviniek v postmetalovom žánri.
„Lines Breaking Circles“ je pravdepodobne veľmi subjektívna záležitosť. Ak sa poslucháč rozhodne, že sa AS WE DRAW príliš predvádzajú a preto sa mu album nepáči, nedá sa mu to príliš zazlievať. Ak sa rozhodne ignorovať nákazlivú energiu a obrovskú charizmu, je to iba jeho vec. Možno ak by som na tento album narazil v kvalitatívne menej mizernom roku, verdikt by nebol až taký nadšenecký. Nasrať na hlavu všetkým, ktorí si fakt myslia, že jedna sa musí rovnať jednej a osem a pol musí sa rovnať bez polovice deviatim.
