Jedna z najpozoruhodnejších zvláštností na metalovej scéne, nedocenení dadaisti z kalifornského Oaklandu – SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM – do viedenskej Areny nepritiahli viac než čosi vyše stovky zvedavcov. Ťažký údel skupiny, ktorej fanúšikovia musia patriť do mimoriadne málopočetného prieniku priaznivcov avantgardných hudobných prejavov, progresívneho metalu, sakramentsky tvrdého pódiového prednesu a hnutia dada sa na výkone kvintetu nepodpísal, rovnako ako neskorý prílet z Bazileja. Konieckoncov, minule vo Viedni hrali v podchode pod cestou (stáli čitatelia vedia) a teraz v bývalom bitúnku: kam ďalej sme sa mohli dostať?, nechal sa počuť dobre naladený Nils Frykdahl; frontman, ktorý by sa vizuálne nestratil ani v SLIPKNOT.
To, že „In Glorious Times“ je stále ešte aktuálnym počinom spolku, ktorého členovia sú u nás možno aspoň po mene známejší ako hostia na „Rybom tuku“ UŽ JSME DOMA (Nils Frykdahl a Carla Kihlstedt), respektíve producent ich „Uší“ (Dan Rathbun), viedenskému publiku pripomínali od začiatku. Prvých päť skladieb – a po prerušení akýmsi novým kúskom aj šiesta – pochádzalo práve z ich tretieho kotúčika, datovaného rokom 2007. Začiatok patril pôsobivej „The Widening Eye“, počas ktorej sa oči úžasom roztiahli nejednému návštevníkovi, autora textu nevynímajúc. Zdalo sa, že SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM, na pódiu vyzbrojení obskúrnymi nástrojmi, ktorým dominovala rozbitá „neubautenovská“ súprava perkusií a Rathbunov dvojmetrový sklápací nástroj pozostávajúci z kusa dreva a klavírových strún, poslucháča rozsekajú rafinovane naservírovanou smršťou vrstvených, nezriedka disonantných metalových riffov, v len zdanlivo zmätenom tempe prekladaných zmenami tempa a nálady až po gospel a naspäť. Nanešťastie postupom času sa muzikanti nevyhli schématickosti a divák dojmu, či predsalen tých nôt, vnemov a pocitov nie je cez seba naskladaných priveľa.
Vnímať celok nebolo jednoduché, a možno ani očakávané. V menej dynamických pasážach pútali SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM detailami: spevom, hrou na husle a spevom počas hry na husle v podaní Carly Kihlstedt, nenápadnou, no esenciálnou päťstrunnou basou neprehliadnuteľného dlháňa Dana Rathbuna, výborným a charizmatickým výkonom ortuťovitého Nilsa Frykdahla – škoda, že sa všetko do dokonalého celku zbehlo len zopárkrát. Vynikajúci bol záver: akoby si muzikanti chceli vynahratiť lavírovanie z prostriedku setu. Krkolomná „The Donkey-Headed Adversary Of Humanity Opens The Discussion“ nasledovaná prvým prídavkom v podobe zbesilej vypaľovačky „1997 (Tonight We're Gonna Party Like It's...)“ a vymodlenou, po hodine meškania a hodine a pol koncertu ironicky pôsobiacou „Sleep Is Wrong“ pripomenuli, že na začiatku cesty zatiaľ zavŕšenej komorným „In Glorious Times“ bol podstatne tvrdší debut „Grand Opening And Closing“.
Bez ohľadu na osobné dojmy sú kreatívni a hraví SLEEPYTIME GORILLA MUSEUM osobitým zjavom, zasluhujúcim pozornosť – či už ako exotický exponát z konca slepej vývojovej uličky alebo ako ozajstná avantgarda, predvoj. Úzka cieľová skupina z úvodu článku by sa teoreticky dala rozšíriť na priaznivcov MR. BUNGLE, DRESDEN DOLLS, ESTRADASPHERE, SLIPKNOT, EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, STOLEN BABIES a DILLINGER ESCAPE PLAN – tí všetci u nich niečo nájdu. Mimochodom, dosiahnutiu maximálneho kontrastu akoby organizátori podriadili výber spoluúčinkujúceho. Osemdesiate roky emulujúci FUTURE ISLANDS s hudobným doprovodom obmedzeným na syntezátor, samply a pulzujúcu basgitaru nemohli byť lepšou ukážkou, aké rozličné podoby dokáže mať hudba, na ktorej sa pobaví to isté publikum.
