Keith Richards hardkorovej scény. Krstný otec NYHC. Doživotný a zaslúžený kandidát na prezidenta USA. Vincent Rigatoni Cappucchino alias Vinnie (či Vinny) Stigma, známy najmä ako gitarista AGNOSTIC FRONT, je fascinujúcou osobnosťou, ku ktorej dokážete sypať prívlastky z rukáva. Na minuloročnom Brutal Assaulte spolu s celou kapelou preskákal cez kaluže a blato, aby sa ako jedni z mála stretli so svojimi fanúšikmi aj na autogramiáde. Bezprostrední, vysmiati, príjemní. A o niekoľko hodín neskôr svojou muzikou s prehľadom valcovali všetko, čo im stálo v ceste.

V časoch, keď HC kapely vedú preteky v zbrojení a v konečnom dôsledku sú tvrdší, ťažší a metalovejší ako metalisti (skúste si porovnať najnovšie nahrávky WALLS OF JERICHO a KREATOR) je príjemné počúvať niekoho, kto ide proti prúdu. Veteráni PRO-PAIN sa na aktuálnej doske vytiahli s chytľavými refrénmi, ktoré by im mohla závidieť nejedna pop star. Legendárny Stigma sa na svojej prvej sólovke parádnym spôsobom vrátil ku koreňom NYHC a nahral pod producentskou taktovkou Jameyho Jastu (HATEBREED) a Phila Caivana (ex-MONSTER MAGNET) fantastický album s neodolateľnou punkovou energiou.

Hneď od prvej, titulnej skladby ste nekompromisne vtiahnutí do deja, priamo do pulzujúceho života vo Veľkom jablku v strhujúcej textovej retrospektíve naprieč desaťročiami (Stigma je ročník 1955). Je to ako sedieť na povestných schodoch nad ulicou NYC, sledovať rušné dianie v talianskej štvrti a pritom počúvať fajnovú punkovú muziku. Alebo ako sedieť doma, napchávať sa špagetami a čumieť po stýkrát na „A Bronx Tale“ z De Nirom v hlavnej úlohe, vyberte si. Odsýpa to všetko krásne staromódnym spôsobom – Stigmov neodolateľný spev-nespev, podarené refrény, gangové hulákačky. Album je dokonalým spôsobom zovretý a kompaktný. Pobaví interesantný pokus o lovesong v podobe „Hole In My Heart“, najmä detinské zvolanie zlomeného milovníka dúfam, že ti raz niekto ublíži tak, ako si ty ublížila mne. Ešte dobre, že hneď v nasledujúcej „Trouble“ je späť starý dobrý skinhead a pouličný bitkár (dnes večer tu budú problémy).

„Blurry Nights“ a hlavne „15 Pints“ znejú ako pocta bostonským opilcom DROPKICK MURPHYS, záverečná nostalgická „We Are The Boys“ zase len podčiarkuje časté využitie akustických gitár v priebehu celej nahrávky. „New York Blood“ je album natrieskaný punk/HC hitovkami v old school štýle z polovice osemdesiatych rokov. Niekedy naozaj netreba byť originálny a moderný, aby ste boli jednoducho a jasne neodolateľný. Stačí „málo“ - charizma, osobnosť a atmosféra nahrávky. STIGMA to všetko majú a hlavne preto sú prekvapujúco najčastejšie prehrávanou doskou v diskotéke autora týchto riadkov v prvých dvoch mesiacoch roku 2009.