Takmer do roka a do dňa sa ďalšia z radu bývalých hviezd vracia s už druhým pokračovaním návratu ku koreňom. Aby sme fínskym veteránom nekrivdili, treba dodať, že v ich prípade išlo doposiaľ o celkom príjemné spojenie jednotlivých etáp vývoja, ktorým AMORPHIS od svojho zrodu prešli. Posilnení novým vokalistom Tomi Joutsenom vydávajú minulý rok nie celkom vyvážený, ale rozhodne príjemný „Eclipse“. S novou zostavou a staronovou polohou tvorby kapela evidentne nabrala druhý dych a celkom nečakane tu máme jeho nasledovníka.
Tak, ako u mnohých dodnes fungujúcich žánrových kolegov, aj v prípade AMORPHIS už zrejme väčšina dlhoročných a tiež starnúcich fanúšikov spolu s kapelou rezignovala na experimenty a akýkoľvek vývoj. Na „Silent Waters“ teda AMORPHIS podľa všeobecných očakávaní prichádzajú už len s kozmetickými vylepšeniami predchodcu, snáď jediným posunom bude len hlbšie potvrdenie správnej voľby v podobe Tomi Joutsena a lepší zvuk, než na „Eclipse“. Na pre AMORPHIS typickej časovej ploche tak fanúšikovia nájdu charakteristickú melodickú hru Esu Holopainena, decentné klávesy a pestré striedanie rockových prvkov s tvrdšími chvíľkami, evokujúcimi vzdialenejšiu minulosť. Samozrejmosťou je prítomnosť príbehu z národnej literatúry v textovej zložke a tradíciou sa zrejme stane aj účasť stále vyhľadávaného Travisa Smitha na výtvarnom spracovaní bookletu.
Spomínaná predvídateľnosť produkcie je však nakoniec symptómom aj generačne oveľa mladších kolegov a, podobne ako v prípade posledných PARADISE LOST, nemusí nutne predznamenávať nič negatívne. AMORPHIS si podobne ako chladní ostrovania napriek určitému rutinérstvu stále zachovávajú svoj slušný nadpriemer, ktorý im nakoniec mnohí iní môžu stále len závidieť. Chytľavejšie rezké kúsky na spôsob „A Servant“, „Towards And Against“ alebo „The White Swan“ tak napriek vareniu z tých istých ingrediencií prezentujú nezameniteľný rukopis, vďaka ktorému sú ešte aj dnes niektoré staršie albumy AMORPHIS klasikami, na ktoré mnohí prisahajú. Neuráža ani jemnejšia poloha prvého singlu „Silent Waters“, či povinná balada „Her Alone“, aj preto, že v Tomi Joutsenovi našla skupina (napriek podobe hlasu s predchodcom Pasi Koskinenom) zdatného speváka, ktorého suverénnosť je zjavná vo všetkých albumových polohách. Taktiež zvyšok osadenstva už má za roky aktívneho hrania za sebou príliš veľa, aby sa pri tvorbe nového materiálu dopustil tak ležérneho prístupu, ktorého výsledkom by bola hudobná katastrofa.
Kým na „Eclipse“ bolo možné vytiahnuť spomedzi veľmi podarených skladieb aj približne rovnaký počet za zvyškom trochu zaostávajúcich kúskov, „Silent Waters“ pôsobí oveľa kompaktnejším dojmom, hoci za cenu nejednoznačného favorita spomedzi ponúknutého súboru skladieb. Na trochu rutinérske odvedenie svojho štandardu sme si zvykli aj u iných, a pokiaľ bude aj u týchto Fínov stále cítiť trochu živého nadšenia (ako u už spomínaných PARADISE LOST), albumy typu „Eclipse“ či „Silent Waters“ si vždy rád vypočujem – nielen z nostalgického vzťahu k podobným kapelám.
Ako hodnotím ostatné albumy:
The Karelian Isthmus [4/10]
Tales From The Thousand Lakes [8.5/10]
Elegy [9/10]
My Kantele [6,5/10]
Tuonela [7/10]
AM Universum [7,5/10]
Far From The Sun [6/10]
Eclipse [6,5/10]
