Dávno preč sú časy, keď sa WINDS vynorili na scéne v pozícii ďalších z vlajkonosičov moderného, konvenciami nezviazaného pohľadu na metal, ktorému sa v Nórsku tak dobre darilo. „Potvrdzujúca“ druhá radová doska „The Imaginary Direction Of Time“ totiž akoby natočila smerovanie kapely, vedenej Andy Winterom (AGE OF SILENCE), smerom k predvídateľnosti a pohodlnej istote.
Lenže odvtedy uplynuli tri roky a WINDS sa podarilo zdanlivo nemožné: natočiť album, ktorý sa nesnaží vychýliť z línie svojich predchodcov, ale napriek tomu dokáže upútať, a to nie málo. Čo sa teda zmenilo? V prvom rade si WINDS na „Prominence And Demise“ pozvali trojicu hostí, ktorým však nepridelili len „šteky“, ale plnohodnotné roly. Zemitý hlas Agnete Kirkevaag z MADDER MORTEM znie vo väčšine skladieb, v druhej polovici albumu sú to práve jej party, ktoré kompozície nesú a obzvláštňujú. Akoby práve Agnete spájala aristokratické fidlikanie winterovcov s hlavou ponorenou v oblakoch s predsalen „prízemnejšími“ poslucháčmi. Kratší, no nemenej zásadný je vklad Dana Swanö. Jeho hrubý growling nastupuje po kudrlinkovom Tidemannovom sóle vo vrcholnej, klasicky art-rockovo pestrej „The Grand Design“, plnej dvojhlasov a sláčikov v podaní filharmonikov z Osla. Práve účasť sláčikového kvarteta je esenciálna – zvuk nahrávky zahusťuje a zjemňuje, obrusuje hrany ostrej, sekanej gitary. Posledným prominentným pozvaným je Lazare (SOLEFALD), ktorý svoj príspevok zanechal v „When The Dream Of Paradise Dies“, pohybujúcej sa miestami tesne na území gýča, obzvlášť v precítenom verši o „spomienkach na časy, keď láska bola nenávisť a nenávisť bola láska“.
Lenže práve tento neskrývaný, až okázalo na efekt vystavený cukrový a sterilne čistý romantizmus je tým, čo robí WINDS samými sebou. Ak nerátame výborné elektronické EP „Of Entity And Mind“ (jeho ozvena sa mihne na začiatku „Distorted Dimension“), zmena štýlu nikdy nebola na programe dňa. V prípade ďalšieho pokračovania v kvalitatívnej línii nevýrazného „The Imaginary Direction Of Time“ by išlo o problém, no „Prominence And Demise“ je v mnohom vrcholným dielom skupiny, dopovedajúcim vetu, načatú na „Reflections Of The I“. Zmeny sa nedočkal zvuk ani obal (opäť v réžii Travisa Smitha), ale to, čo je najdôležitejšie – úroveň samotného obsahu.
Carl August Tidemann, ktorý sa pred jedenástimi rokmi mihol v nadobro vyhasnutých ARCTURUS (a akoby náhodou sa priplietol akurát k zásadným albumom „Aspera Hiems Symfonia“ a „La Masquerade Infernale“) sa prezentuje svojou opulentnou hrou, notami nešetrí ani Andy Winter, pohybujúci sa hlavne v tradične klavírových registroch svojho nástroja. V Hellhammerovom prípade je o striedmosti škoda hovoriť, spievajúci občasný basák Lars Eric Si (ex-KHOLD) to takisto tlačí tak hore a na hranu, ako sa len dá. Je pravdou, že WINDS nezriedka zachádzajú za hranice stráviteľnosti, ale kto pristúpi na ich hru, ten sa nemôže stažovať – syntéza heavymetalu, prog-rocku, klasickej hudby a extrémnejších kovových odnoží je v podaní WINDS absolútna, miešajúca všetko so všetkým. Najvýstižnejším kusom na prekvapivo trvanlivom albume je tak posledná, príznačne nazvaná „The Last Line“, v ktorej sa po bombastickom sláčikovom úvode vystriedajú všetky vyššie spomenuté ingrediencie, pre istotu niekoľkokrát.
