DEFTONES ako jedna z kapiel, ktorú na povrch vyplavila numetalová vlna, prakticky od debutového albumu pokračovala vo vymedzovaní sa zo zvyšku prúdu. Podarilo sa im vytvoriť štyri zásadné albumy, pričom každý z nich sa niesol v znamení zavádzania nových prvkov, postupujúceho umeleckého dospievania a snahy tohto telesa boli v prípade „White Pony“ korunované cenou Grammy. DEFTONES nadobudli štatút významnej kapely a vydanie každého ich počinu sa nesie v znamení veľkých očakávaní, najmä ak na ten najnovší museli priaznivci i nepriatelia čakať dlhé tri roky. Pravda, nebola by to veľká kapela, keby čakanie nesprevádzalo vydanie kompilácie rarít a B-strán alebo sólo aktivity jej členov – za všetky treba spomenúť hviezdny TEAM SLEEP. Ten bol takmer príčinou Chinovho vyhodenia – v čase plánovaného zahájenia prác na novinke zdúchol na turné pred vlastnou nepripravenosťou.
Pred pár dňami bolo zrazu čakaniu koniec a uvedenie „Saturday Night Wrist“ odštartoval video singel s úvodnou skladbou „Hole In The Earth“, podľa ktorej bolo zjavné vykročenie opäť o kúsok ďalej po vlastnej ceste. S postupným odznením ďalších skladieb možno konštatovať výrazné zjemnenie, po predchodcovi podstatne čitateľnejší, plnší zvuk a vynárajúce sa prirovnania k zlomovému „White Pony“. Na „White Pony“ odkazuje skôr náladová rôznorodosť jednotlivých skladieb, než konkrétne nápady, čo čiastočne možno pripísať aj angažovaniu až dvoch producentov v rozličných fázach nahrávania. Typicky agresívne skladby z Carpenterovho pera, tak ako ich poznáme z minulosti, predstavuje „Rapture“ alebo „Rats!Rats!Rats!“. Albumy DEFTONES boli vždy výsledkom súboja nápadov konzervatívneho metalistu Carpentera a popovo-elektronického krídla stelesneného Chinom, čo pridávalo materiálu jednak na napätí, ale aj na typickej pestrosti. Stephen Carpenter pri tvorbe nových skladieb ustúpil do úzadia a priestor dostal hlavne Chino Moreno, čo má za následok viac melódií, pomalších temp a najmä viac elektroniky. Výsledok poteší najmä tých, ktorým pripadal nedotiahnutý nedávno vydaný počin TEAM SLEEP. Napriek tomu sú to na celom albume DEFTONES, tak ako ich poznáme s typickým návalom emócií, kulmináciou nálad i svojských prechodov do rôznych rytmických pasáží často obracajúcu skladbu úplne naruby. Za zmienku stojí v každom prípade nádherná skladba „Mein“ nesúca sa v hypnotickom pokluse, v ktorej závere China doplní Serj Tankian zo spriatelených SYSTEM OF A DOWN. Trochu netypicky pôsobí zasnívaná inštrumentálna skladba s podivným názvom „U,U,D,D,L,R,L,R,A,B,Select,Start“ známa aj ako tzv. Konami Code, napriek tomu, že niečo podobné už z predchádzajúcich počinov poznáme. Rovnako hosťujúca Annie Hardy v „Pink Cellphone“, hoci ide skôr o experiment, zvrhlou dohrávkou a prítomným napätím sa blíži k šokujúcej „Knife Party“ z „White Pony“. V „Combat“ DEFTONES vytiahnu opäť všetky svoje charakteristické zbrane a „Rivière“ uzatvára novinku vo všeobjímajúcej nálade po vzore „Pink Maggit“ alebo „Minerva“.
DEFTONES sa napriek tradične veľkému tlaku z rôznych strán opäť podaril ďalší kvalitný album. Zachovali si svoj špecifický prejav bez požičiavania si z vlastnej minulosti a posunuli sa o ďalší kus. Udržiavajú si príliš veľký odstup od súputníkov na to, aby mohla byť ich hudba hodnotená inak, než v kontexte vlastnej tvorby, ktorú nový album do istej miery rekapituluje. Na druhej strane je výsledný dojem o niečo menej pôsobivý, ako v prípade starších albumov, keďže „Saturday Night Wrist“ znie do istej miery presne podľa očakávaní a možno aj preto skôr než bodové hodnotenie vystihuje nový DEFTONES pocit spokojnosti.
