Vždy, keď sa z undergroundového koncertu stane „udalosť“, ide o malý zázrak. Aj keď v prípade LVMEN nejde o nič prekvapivé; celá kariéra tejto doslova tajomstvom zahalenej skupiny je – na domáce pomery – zázrakom. Napriek urputnej „antipropagácii“, nedostatku detailných informácií či šesťročnému odstupu od v kontexte domácej scény zásadnej nahrávky „Raison d’Etre“ sa do Paláca Akropolis zišiel pozoruhodný počet ľudí, od evidentných insiderov až po zvedavých „nezasvätených“.

LVMEN vždy predchádzala povesť pódiových mágov, kladúcich dôraz na každý detail živého vystúpenia. Keď sa nehybný obraz zdobiaci titulnú stranu vynikajúceho aktuálneho albumu „Mondo“ rozhýbal v kaskádu výjavov na plátne snáď desať metrov vysokom a o nič menej širokom, keď sa do tmy rozozneli prvé tóny nástrojov, bolo jasné, že očakávania boli na mieste, na rozdiel od pochybností.

Odznela kompletná novinka; na úkor samplov vynikla plynulosť, jednoliatosť a razancia. Absencia komunikácie a minimum prerušení dodala koncertu punc akéhosi rituálu. Postavy, takmer nehybne stojace v tme akoby nehrali klasický koncert pre ľudí – so sklonenými hlavami len zdvihli stavidlá hrádze vlastných emócií, ktoré z pódia tryskali zdanlivo bez adresáta, ale zasahujúc všetkých hlava-nehlava. Dynamika podporená skvelým zvukom spod rúk Ondřeja Ježka mala efekt alpskej lavíny – tých, čo stáli bližšie pohltila a vyvrhla otrasených o míle ďalej, tých, čo sa prizerali z diaľky ohúrila svojou monumentálnosťou. I na ploche rozsiahlych skladieb dokážu LVMEN pracovať s vnútornou gradáciou, rozvíjaním nosných a dostatočne rozpoznateľných motívov, miestami ambientne krehkých a miestami podaných v hardcorovo zúrivom balení. Videoprojekcia poskladaná z tieňových sekvencií z akejsi stredovekej bitky, obligátnej Markety Lazarovej, ale i Animatrixu či Baraky pôsobila ako neoddeliteľná súčasť hudby, spoľahlivo vyplnila voľnejšie miesta, ale nestrhávala na seba prílišnú pozornosť.

Po odznení samplov operného spevu v gradovanej záverečnej skladbe (číslo „6“ z „Raison d’Etre“) nastalo ticho a ani frenetický potlest neprimäl hudobníkov k návratu. Dojem z uceleného „performance“ tak nebol narušený, to, čo malo byť povedané, povedané bolo. Isté paralely sa dajú vystopovať v porovnaní s koncertom SUNN O))), takisto balansujúcom na hrane medzi predstavením prekračujúcim hranice hudby a klasickým koncertom.

LVMEN „len“ potvrdili príslušnosť k svetovej triede. V danom žánri v priamom súboji obstanú s akýmikoľvek borcami spoza oceánu, syndróm na obe nohy krívajúceho domáceho koníka, potácajúceho sa s opravedlňujúcim úsmevom na konci pelotónu je im skrátka cudzí. Napriek tomu (alebo práve preto?) že táto pätica nie je žiadnym nositeľom vlajky nového trendu, rozhodla sa svoju „pridanú hodnotu“ nájsť vo fúzii domáceho kultúrneho dedičstva a žánrových štandardov a v perfektnom podaní celej zmesi.

Aby som nezabudol: k príjemnému večeru svojim dielom prispela formácia PLEASE THE TREES (projekte členov SOME OTHER PLACE a SELFBRUSH), a ich dnes moderným rafinovane lo-fi indie popom s rozsahom od radioheadovskej či tinderstickovskej poloakustickej clivosti až po noisecorové besnenie. Nie nepodobne hrajú „u nás“ UNKILLED WORKER, ATLANTIC CABLE či NAQUEI MANOU, aj tak šlo – hlavne vďaka výbornému spevákovi – o podarený, i keď trochu pridlhý predprogram.

Oblúkom sa vrátim na začiatok a položím otázku: aký je vlastne rozdiel medzi „undergroundom“ a „mainstreamom“? Po zhliadnutí tohoto koncertu, držiac v ruke digipak „Mondo“, tvrdím, že žiaden. Kvalitná a poctivá hudba nepozná hranice a každý, kto si oči dobrovoľne zaslepí klapkami skôr či neskôr tvrdo narazí na stenu vlastnej obmedzenosti. Vďaka všetkým, kto tieto steny búrajú.