Tohtoročný, už tretí ročník rockového festivalu MASTER OF ROCK svojou ponukou svetových hudobných hviezd dokázal prilákať neuveriteľných vyše 20 tisíc návštevníkov z viac ako tridsiatich krajín sveta. Okrem zvýšenéhu finančného príjmu organizátorov tento fakt zároveň spôsobil značné ťažkosti so stanovaním, parkovaním, ale hlavne hygienou návštevníkov. Napriek dostatočnému množstvu stánkov s občerstvením, pri ktorých nebolo nutné čakať v nekonečných radoch, sa to isté nedalo povedať o sprchách a WC. Tie boli nepoužiteľné už v piatok. Pokiaľ ste si za trochu kultúrnejšie vykonanie telesnej potreby nepriplatili. Pri adekvátnom raste festu by mali organizátori veľmi seriózne prehodnotiť možnosti ponúkaného ubytovania a sociálnych zariadení. Ďalší, už klasický, problém s nízkym pódiom sa snažili usporiadatelia tento rok vyriešiť veľkoplošnou obrazovkou, ktorú ale mohli pokojne umiestniť o nejaký ten meter vyššie. Vyjadrenia na margo organizačných prieťahov by zabrali niekoľkostránkovú esej, poďme sa preto radšej venovať hudbe samotnej.
Piatok:
Žiaľ, kvôli pracovným povinnostiam a komplikáciám na ceste som musel chtiac-nechtiac oželieť DARK GAMBALLE, LENKU DUSILOVOU, VYPSANOU FIXU a stále populárnejších CHINASKI.
Ani vystúpenie skvelého medzinárodného tria RAGE som nestihol v plnej sile a kráse. Pri našom príchode práve končil svoj sólový výstup gitarista Victor Smolski. Bol som milo potešený solídnym zvukom a perfektnou atmoškou. Na pretras sa dostali vo väčšej miere skladby z posledných dvoch štúdiových albumov. Zaregistroval som ešte „Soundchaser“ a „War Of Worlds“ s tajomným backing vokálom. Peavy v snahe čo najviac priblížiť CD úroveň naživo obecenstvu, využíva technické fintičky ako vokodéry či samplované spevové linky. Rozlúčka a pokus o rozospievanie davu v podobe „Higher Than The Sky“ síce nezaznamenal až tak valný ohlas, zato samotná voľba a prevedenie skladby potešilo.
Pätica rozosmiatych Germánov EDGUY pojala svoje vystúpenie ako totálnu zábavu. Hneď po tretej skladbe, počas speváckej skúšky obecenstva, Tobias s úsmevom zo seba lúdil rôzne pazvuky a robilo mu zjavnú radosť, keď počul márnu snahu o ich reprodukciu. V „Lavatory Love Machine“ Tobimu asi zásluhou neustáleho pobehovania po pódiu vypadol text, čo duchaprítomne zakomponoval do slohy. Celkovo EDGUY pôsobili dosť nesúrodým dojmom nie len po hráčskej, ale i zvukovej stránke. Popri overených best of hitoch („Out Of Control“, „ Tears Of A Mandrake“, „Babylon“, „Mysteria“) zaznela aj skladba „Chalice Of Agony“ z „metal opery“ AVANTASIA.
Mnohými očakávaný vrchol piatkového večera, NIGHTWISH, svojím prejavom definitívne popreli kedysi vybudovanú image plyšových medvedíkov. Po intre a následovnej „The Kinslayer“ (ak sa nepletiem), nie práve najistejším spôsobom nastúpil spievajúci basák Marco, popíjajúc nemalými dúškami niečo s väčším obsahom alkoholu, k čomu sa pridal aj mozog kapely Tuomas. Tarji, ako vždy okúzľujúcej v dlhej žltej róbe, netrvalo dlho a svojím sympatickým prejavom si čoskoro získala doleprítomný dav. Poplatne súčasným trendom živej prezentácie štúdiových vecí bolo aj ich vystúpenie prepchaté samplami a halfplaybackovými zbormi, čo mne osobne trochu uberá punc živosti. Na veľké prekvapenie ako jeden z coverov tentoraz Fíni vybrali, dá sa povedať, už klasiku: „High Hopes“ od PINK FLOYD. Ten vzhľadom ku Hietalovmu stavu vyznel dosť mizerne. Tarja počas tejto krátkej prestávky zmenila žltý top za decentný čierny, ramienkovo gotický. Jedna skvelá skladba striedala druhú („Dark Chest Of Wonders“, „The Pharao Sails To Orion“, „Nemo“), a tak nečudo, že v rámci propagácie dosky „Once“ došlo aj na osirelé karaoke sólo Tarji vo fínštine, „Kuolema Tekee Taiteilijan”. „Wishmaster“ si s humorom NIGHTWISH blízkym dovolili zakončiť IRON MAIDEN vsuvkou. Pred prvým prídavkom „Over The Hills And Far Away“ od Garyho Moora Tarja do tretice zmenila šaty na snehovo biele. Celé vystúpenie ukončili NIGHTWISH singlovkou „Wish I Had An Angel“.
Na stredoveko-rockovú hordu SUBWAY TO SALLY som sa úprimne tešil. Mal som tú možnosť kapelu zhliadnuť pred dvoma rokmi v nemeckom Coburgu na Blind Guardian Feste, kde ma milo prekvapili svojou živelnosťou a neobvyklým využitím dobových nástrojov. Napriek tomu, že kvôli zvukovej skúške sme si museli na STS počkať nejakých 30 minút, mali dosť rozbitý zvuk. Keďže sa českému obecenstvu predstavili prvýkrát, urobili to stručným prierezom toho najlepšieho z tvorby spievanej zásadne v nemčine („Veitstanz“, „Unsterblich“, „Rose im Wasser“). „Kleid aus Rosen“ predniesli v jemnejšej akustickej úprave. Pozitívnym javom bolo, že na rozdiel od predchádzajúcich spolkov bolo ich vystúpenie poňaté 100% živo bez samplov a playbackov, aj s drobnými chybičkami. Na rozdiel od svojich štýlových kolegov (IN EXTREMO, TANZWUT) dobové nástroje s výnimkou huslí a podivného verklíka ustupovali do úzadia a vo väčšej miere boli nahrádzané rôznymi dvoj- a trojkrkým gitarám podobným nástrojom. Vtipne a trochu nepripravene pôsobilo uvádzanie jednotlivých songov, asi aj kvôli angličtine lídra kapely s príšerným prízvukom. Rovnako ako RAMMSTEIN a IN EXTREMO majú aj títo Nemci vrúcni vzťah k ohňu a pyrotechnickým efektom, ktoré v miere skromnejšej spestrovali ich ináč veľmi jedinečnú show.
Sobota:
Sobotné doobedie zastúpené prevažne českou scénou spočiatku nenúkalo nič prelomové, a tak som prvé dve kapely CHECKPOINT, hrajúcich niečo ako modernejší ALICE IN CHAINS, a JAKSI TAKSI, z ktorých dýchal duch ranných OFFSPRING, ušetril od svojej prítomnosti.
Zato našupovaný thrashík v podobe SHAARK som si nenechal ujsť. Počas prvých dvoch skladieb („Face It“, „Fire“) trochu bojovali s nie práve najlepším zvukom, ktorý sa v priebehu ďalších minút ako-tak ustálil na optime. Súhra oboch vokalistov, Peruna a Skrblíka, dala možnosť vyznieť aj pár veciam z pripravovanej dosky. Tá by mala uzrieť svetlo sveta snáď niekedy začiatkom jesene. Na záver dopriali publiku vlastnú podobu slayerovského hitu „War Ensemble“.
Slovenský Beatles revival BROUCI sa teší nesmiernej popularite a tak nečudo, že sa aj tento rok objavil na súpiske kapiel. Okrem klasiky: „Come Together“, „Please, Please Me“, „Get Back“, „I Saw Her Standing There“, „Help!“ si pripravili špeciálne pre túto príležitosť setík skladieb z albumu “A Hard Day´s Night”. Perfektné zladenie ako nástrojov, tak hlasov jednotlivých chrobákov rozhýbalo bez problémov publikum. Na záver si už tradične odpálili spoločnú spievačku „Hey Jude“, do ktorej úspešne zapojili aj obecenstvo.
SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY svojím moravsko-baladickým folklórnym doomom prilákal pod pódium už celkom pekné množstvo fans. Značne nevyvážený zvukový pomer medzi gitarami a slákmi mohol počas „We Shall Go“ zvádzať k dojmu, že kapela ako celok trochu neladí. Speváčka Hanka však pôsobila na živo oveľa presvedčivejšie ako na aktuálnom CD „Relic Dances“. Z neho odohrali: „Look“, „To Face The End“, „I Would Dance“, no taká „Together“ v živom prevedení už mierne nudila. Zmenu v playliste po prasknutej strune gitaristu, „My Friend Who Doesn´t Exist“, sprevádzalo zas divné napískavanie. Po avizovanej poslednej piesni „Winter Queen“ sa SSOGE dlho nedali presviedčať a na úplný záver zaradili „Kashmir“ z tributného albumu LED ZEPPELIN.
Vopred neavizovaná rošáda medzi ďalšími dvoma účinkujúcimi, nemeckým KJU, ktorí oproti minuloročným akciám viac stavili na priamočiarosť a melodiku, a amíkmi LORD BISHOP, mala za následok aj krátenie setov oboch kapiel, zrejme kvôli večernej show hlavnej hviezdy festivalu. Zástupcovia trendového fínskeho melancholického goth rocku UNIKLUBI došli na festival spropagovať svoj zatiaľ jediný album s krkolomným názvom: „Rakkautta ja piikkilankaa“. Na pódiu to vyzeralo ako keby si dali spoločný jam RASMUS a MÖTLEY CRÜE. Z videného a počutého by som mladíkov napriek snahe zaujať zaradil skôr do 2. ligy daného žánru. Repertoár bol spievaný kompletne v rodnej fínštine a o doprovodný anglický pokec k jednotlivým skladbám sa postaral basgitarista Teemu.
KURTIZÁNY Z 25. AVENUE, ktorých súčastná postpanterovsko hardrocková podoba ma rovnako ako vlani v Senci ničím neoslovila, boli poslední zástupcovia českej scény v sobotný deň. V spleti jednoduchých, priam banálnych riffov a nie príliš výrazného Simonovho vokálu som zachytil vec „Naruby“ z novej dosky „Chemie“, zo starších flákov „Půlnoc“ a „Každý den je to jinak“. Ako bolo možné postrehnúť z reakcií obecenstva, tvorby znalým sa to dosť páčilo. Na druhú stranu treba oceniť zohranosť a značnú inštrumentálnu zdatnosť, ktorá z kapely sálala.
O štýlovú pestrosť festivalu sa postarala francúzska sebranka SKARFACE, ktorá, ako vtipne poznamenal roztancovaný vokalista, nie je ani tak majstrom rocku, ako skôr majstrom ska. Počas celého setu z nich sršala energia a k palmovým popevkom typu „Leo, leeeo“ dokázali strhnúť nejedného rockera. Iní naopak dosť nechápavo krútili hlavami, čo na rockovom festivale pohľadáva ansámbl takéhoto hudobného zamerania.
Šarmantná Marta Jandová a jej nemecko-český spolok DIE HAPPY prišli na pódium perfektne naladení. Od úvodného „Freestyler Intra“ cez prvý veľký hit „Supersonic Speed“ až po rapujúcu „Not That Kind Of Hiphop“ a „Blood Cell Traffic“ vládla skvelá atmosféra sprevádzaná trefným uvádzaním jednotlivých skladieb. Čo minulý rok naznačili, to tento dotiahli k zdarnému koncu, a tak sa vedľa Marty objavil jej stále populárny tatík, s ktorým si strihli spoločný česky spievaný duet. Mierne známky rozpakov či nudy sa zračili na tvárach tých, ktorí nemajú ich tvorbu až tak napočúvanú. V snahe udržať obecenstvo v čo najlepšej atmosfére vkladali medzi jednotlivé skladby vtipné hudobné vsuvky ako už hore spomenutý BONFUNK MC´S, či kúsoček od RAGE AGAINST THE MACHINE. Na záver zvolili song s veľavravným názvom „Goodbye“.
Prvým zo stajne De Maiových chránencov, ktorú organizátori zrejme dostali v jednom balíčku spolu s MANOWAR, bola americká kapelka HOLYHELL, o ktorej som až do tejto chvíle nevedel ani „ň“! Za sprievodu hrozného zvuku nastúpili ťažkí „imidžáci“ na čele „jak zákon káže“ s do kože odetou speváčkou. Postupne sa zvuk lepšil a napríklad kláves bolo nie len cítiť a vidieť, ale miestami aj počuť. Tiahle kompozície bez známky nápadu ma odrovnali už po druhej piesni, v závere ktorej zaznel chabý pokus o bubenícke sólo. Väčšia časť vystúpenia prebiehala bez uvádzania či akejkoľvek komunikácie s publikom. Set nie práve podarených coververzií odštartoval „Wings Of Destiny“ od RHAPSODY. Už beztak dostatočne sprofanovaný „Phantom Of The Opera“ zaznel o polovicu spomalený a o mužský part sa postaral Eric Adams z MANOWAR. Za zmienku by snáď stál posledný cover „Rising Force“ Yngwieho Malmsteena, v ktorom gitarista i klávesák predviedli, že sólovať naozaj vedia. Výkon HOLYHELL bol zrovnateľný s hociktorou lepšou československou amatérskou kapelou, v prípade ktorej by nebolo nutné ani preplácať letenky z USA.
Prestavba pódia pre dnes už medzinárodný spolok RHAPSODY ukrojila hodný kúsok zo stanoveného času začiatku ich show. Scénu tvorili dva hradné oblúky s dračími hlavami po oboch stranách, chrliacimi oheň. Predlhé intro pána Leeho, „The Dark Secret“, odštartovalo predstavenie plné drakov, mečov a udatných rytierov. Hneď v prvej skladbe Fabiovi akokeby došiel pri speve dych a unikali mu slová textu. Zvukovú guľu, ktorá sa valila z reproduktoru nedokázali do konca svojho vystúpenia úplne vyčistiť. Konečnému zvuku neprospeli ani nevyhnutne nasamplované orchestrálne spodky a backing vokály. Najbolestivejšie to bolo počuť pri „súhre“ oboch gitár, a ani nadľudská snaha živého flautistu Manuela, ktorý miestami plnil funkciu go-go tanečníka (mimochodom brat klávesaka Alexa Staropoliho) nebola odmenená počuteľným výkonom. Pri najväčšej snahe novica na basovom poste Patrice Guersa jeho technicky precízne tapingové sólo bolo počuť až od druhej časti. Svojich päť minút slávy si užil aj bicman Alex Holzwarth počas svojho energického a rýchlostne vyšponovaného sóla. Škoda len toho chemického zvuku bicích. Bohatieri prepláchli svoju tvorbu krížom-krážom, a tak popri starších kúskoch ako: „Holy Thunderforce“, „Dawn Of Victory“, „Land Of Immortals“ zaznela aj čerstvá singlová novinka „The Magic Of The Wizard`s Dream“ s majstrom Leem, v tomto prípade bez neho. Z novinky zahrali ešte „Nightfall On The Grey Mountains“. Pri „Lamento Eroico“ sme pobaladili v taliančine, ktorá Fabiovi svedčala najviac, aj keď samplový zbor v refréne prehlušil aj jeho samotného. Celú výpravu fantasy svetom uzavrela záverečná „Emerald Sword“.
Z playlistu: „The Village Of Dwarves“, „Holy Thunderforce“, „Dawn Of Victory“, „The March Of the Swordmaster“, „Land Of Immortals“, „The Magic Of The Wizard´s Dream“, „Emerald Sword“.
Do svojich dvanástich rokov som si myslel, že v metale nemôže byť nič ukážkovejšie ako vidieť MANOWAR naživo. Som rád, že som zo svojej detskej naivity tak skoro vyrástol, pretože to, čo predviedli na Masters Of Rock „králi metalu“ nebolo nič iné, ako naduté pózy, samochvála a totálna netolerancia voči iným hudobným žánrom. Tak veľkohubé reči, aké viedol istý pán De Maio som už dlho nepočul. Okrem toho, že niekoľkokrát prerušil vystúpenie, aby na pódiu privítal všakovakých hostí, moderátorom a dosť chabým tlmočníkom počnúc a škótskym princom, členmi rádu Maltézskych rytierov a údajne jedným z najlepších hráčov na klávesy Európy končiac, sa zároveň prejavil ako rozpoltená bytosť, ktorá na jednej strane píše skladby o zabíjaní, smrti, vojnách a na strane druhej sa vystatuje svojím členstvom v ráde Maltézskych rytierov, ktorí sú zástancovia humanitnej pomoci ľudstvu. A to už nehovorím o jeho ódach a chválach na český chľast. Samozrejmosťou bolo poďakovať sa českému národu za to, že sa tu cíti ako doma a tiež veľkému mecenášovi a sponzorovi sirovi Dr. Cachovi za jeho peniažky. Najzabijáckejšie bolo Joeyove vyhlásenie, že Masters Of Rock sa stal za tri roky svojej existencie druhým najväčším festivalom v Európe... to ma fakt dostalo. Za najprísnejších bezpečnostných podmienok, aké má snáď len prezident USA pri nedobrovoľnom opustení svojho štátu, sa za pompéznych zvukov intra na pódiu objavujú za všeobecného jasotu štyria králi metalu. Samotný prierez tvorbou, ako takou bol zvolený viac než vhodne: „Manowar“, „Blood Of My Enemies“, „Sign Of The Hammer“, „Kings Of Metal“, „Kill With Power“ „The Gods Made Heavy Metal“. Žiaľ nehudobné vsuvky ako neinvenčné sólovanie Karla a neskôr aj Joyea sprevádzané predlhým väzbením nástrojov do značnej miery uberali z dramatičnosti a gradácie vystúpenia. Namiesto toho by som uvítal hociktorý nezahraný song, napríklad: „Wheels Of Fire“, „Fighting The World“, alebo „Thor“. Eric Adams, v mojich očiach snáď jediný svetlý bod MANOWAR, dokázal, že patrí medzi najoriginálnejších a najlepších spevákov TRUE HEAVY METAL. De Maiove snahy o burcovanie publika „basovou hrou“ (áno, zaznel aj kúsok zo známho „Letu čmeliaka“ - „Sting Of The Bumblebee“) u mňa len vyvolali úsmev. Tento pán, ktorý hrá na modifikovanej elektrickej gitare s basovým pražcovaním a strunami o hrúbke 30 sa hádam ani basgitaristom nezaslúži nazývať. Po tvrdom pravom metalovom okienku prišlo na rad prekvapenie večera a jedinečný zážitok, na ktorý všetci s napätím čakali, a to stočlenný orchester a spevácky zbor. V ich adaptácii zazneli tri skladby: „Heart Of Steel“ a celkom dobre počúvateľná novinka „King Of Kings“ s česky hovoreným vstupom, ale aj príšerným klipom na veľkoplošnej obrazovke. Po následnom prerušení sa za neznesiteľného rachotu na pódium dovalili borci na Harleyoch, ktoré nesmú chýbať na žiadnom z ich živých vystúpení. Nasledovali už len: „Warriors Of The World“, „Hail And Kill“, „Black Wind, Fire And Steel“. S orchestrálne upravenou „Battle Hymn“ sa MANOWAR rozlúčili s fanúšikmi. A čo by to bol za plnohodnotný koncert, keby Joey De Maio na záver nevytrhal struny z basovej gitary a nerozdal pohľadným slečinkám z predných radov. Zarytí fanúšikovia mlsajú blahom nad jedinečným zážitkom, my ostatní žasneme nad tým, kde končí ľudská súdnosť.
Na slovenských nu-metalistov DESMOD po tak vyčerpajúcom sete, ako predviedli MANOWAR, už neostal čas, a tak sa aspoň dvaja členovia verejne ospravedlnili publiku a ubezpečili ich, že sa určite uvidia na Trnkobraní.
Žiaľ asi na veľké sklamanie niektorých čitateľov týchto riadkov u mňa v nedeľné dopoludnie zvíťazila kultúrna hygiena nad rock´n´rollom, a tak po príjemnom vystúpení Čechov INTERITUS som nabral kurz Bratislava a rozlúčil sa s Masters Of Rock 2005. Verím, že do ďalších ročníkov si organizátori vezmú ponaučenie z tohtoročného lapsusu a bude to už len lepšie.
Fotografie: Giorgio
