Nórská úderka s morovým letopočtom v názve vždy bola, je, a zrejme bude “iba” partiou “toho Frosta zo SATYRICON”. Kým na regulárnom debute “Liberation” bolo ťažko nájsť čo i len minimum nad rámec s vetrom o preteky uháňajúceho, zle nazvučeného “true” blacku s hyperrýchlou legendou za bicími, aktuálne CD “Beyond The Apocalypse” ponúka o dosť viac.
Okamžite udrie do uší veľmi kvalitný zvuk. Pomer nástrojov vo finálnom mixe je síce “Nórsko” ako sviňa, napriek tomu je čitateľná práca gitár, kanonáda bicích i obligátny škrek, ktorý poslucháča sprevádza bez sebemenších zmien až do konca dosky. Len tej basy je pomenej, čo ale k žánru tak akosi patrí. Prekvapením je omnoho väčšia prepracovanosť nahrávky, snaha o zmeny tempa a pestrú hru na bicie a (v rámci možností) melódiu sú badateľné od úvodnej “Chasing Dragons”. Nie je núdza o gitarové vyhrávky (úvod “Beyond The Apocalypse”), je vidno, že album má vyššie ambície ako len uvoľňovať špinu v ušiach pravých severských černokňažníkov a pekelníkov.
Prvá polovica “Beyond The Apocalypse” je tradičný old school mayhemovský nášup, napriek vyššie spomínaným atribútom žiadneho zo svojich učiteľov neprekonáva. Víchor strieda smršť, smršť ustupuje uragánu a nad tým dunia kopytá koní jazdcov Apokalypsy. Ich opraty drží v rukách Frost (a že to je jazda, keď v “Necronatalenheten” šliapne na plyn), záruka toho, že o 1349 sa bude stále hovoriť, minimálne zo slušnosti. To, že táto nórska pätica by mohla príjsť s niečím zaujímavejším ako slušne odohratou “klasikou”, naznačuje vyše sedemminútová skladba o Tom, čo peje zvláštne piesne, “Singer Of Strange Songs”.
Tempo odrazu zvoľní a 1349 sa ukážu z tej epickejšej, premýšľavejšej stránky. Gitarová linka, ktorá sa odrazu zjaví nad furiosom bicích letmo pripomenie ťažko prekonateľnú hymnu “With Strength I Burn”, podpísanú samotnými EMPEROR. Silná vec, vybočujúca a naštastie nie posledná. Kým nasledujúca “Blood Is The Mortar” zabrúsi až do deathu, “Internal Winter” znovu atakuje hranicu ôsmich minút a pláva do vôd pomalého, (aj napriek absencii kláves) atmosférického a technicky trochu náročnejšieho blacku.
Záverečná, v prvej polovici až pokorne komorná, organová “The Blade” podčiarkne druhú polovicu “Beyond The Apocalypse” a stanovuje konečný verdikt: 1349 natočili prekvapivo slušnú dosku, relatívne pestrú a v mojich očiach nie až tak vzdialenú napríklad aktuálnej “Chimere” od kultových MAYHEM. A tak už teraz čakám, čo bude nasledovať za apokalypsou...
Foto: manzeta
