Čtvrtek
23.11.2017
Denní verze
 id
 heslo
Rok vydání
2017

Vydavatel:
Caroline International

Stopáž:
59:46

Produkce:
Steven Wilson, Paul Stacey

1. To The Bone
2. Nowhere Now
3. Pariah
4. The Same Asylum As Before
5. Refuge
6. Permanating
7. Blank Tapes
8. People Who Eat Darkness
9. Song Of I
10. Detonation
11. Song Of Unborn

Steven Wilson
spev, gitary, basgitara, klávesy, produkcia

David Kollar
gitary

Nick Beggs
basgitara

Adam Holzman
klavír, claviner, organ, sláčikové nástroje

Craig Blundell
bicie

Jeremy Stacey
bicie

Mark Feltham
harmonika

Ninet Tayeb
spev, sprievodné vokály

Sophie Hunger
spev

Jasmine Walkes
hovorené slovo

Andy Partridge
skladateľ

David Kilminster
sprievodné vokály

Pete Eckford
perkusie

Paul Draper
sekvencer

Dave Stewart
sláčikové nástroje

The London Session Orchestra
sláčikové nástroje

Robin Mullarkey
basgitara

Insurgentes (2008)
Grace For Drowning (2011)
The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) (2013)
Hand. Cannot. Erase. (2015)
(2016)
To The Bone (2017)

STEVEN WILSON - To The Bone

Áno, jeho nový album je skutočne to najpopovejšie, čo kedy nahral. Viac než kedykoľvek predtým sa tu rozvíja senzitívna časť jeho hudobníckej osobnosti, ktorá túži po silných, chytľavých a zapamätateľných momentoch. Steven Wilson však zároveň nezabúda na hĺbku umeleckej výpovede a skutočný inštrumentálny kumšt.

Veď sa len započúvajte do dvoch kompozícií, v ktorých sa zvečnil slovenský gitarista David Kollar. Song Of I a takmer desaťminútová Detonation. Je tam všetko, čím chce byť súčasná Wilsonova tvorba - progresívna, moderná, no zároveň veľmi premyslená a účelná pri práci so štruktúrou skladieb. Žiadne prehnané ukazovanie svojich muzikantských zručností, jasné zvuky a čisté, jednoduché (samozrejme v kontexte tvorby velikána z PORCUPINE TREE) aranžmány.

Možno si tiež ako ja pri počúvaní nového albumu spomeniete na Wilsonove koncerty v nedávnej minulosti. Ako často sám seba označoval za hudobníckeho idiota v porovnaní so všetkými tými strelcami, ktorí s ním stáli na pódiu - na čele s prstovým čarodejníkom Guthriem Govanom. Veru, veľmi je na novom albume počuť, ako sa Wilson snaží dostať čo najďalej zo sveta, v ktorom vládnu Steve Vai, Joe Satriani či DREAM THEATER.

STEVEN WILSON v roku 2017

Krásnou ukážkou tejto progresívno-popovej snahy je napríklad jeho nedávne účinkovanie v rannom vysielaní nemeckej štátnej televízie ZDF. Naboso, s akustickou gitarou a po jeho boku úžasná Ninet Tayeb. Jej hlas je skutočnou ozdobou novinky, hneď v šiestich skladbách - okamžite si vypočujte hitovku Pariah. V ďalšej, práve v kúsku Song Of I s Kollarom, účinkuje švajčiarska hipsterská múza Sophie Hunger. Prekvapujúce a príjemné veci sa dejú na novom Wilsonovi.

Veľmi sympaticky to napĺňa aj jeho hudobné korene a poslucháčsku prapodstatu. Ako sám v jednom z rozhovorov spomína, kým jeho otec počúval komplexné art-rockové diela, mama si fičala na kvalitnej pop music 70. rokov - ABBA či THE CARPENTERS. Toto všetko sa dá počuť v novej tvorbe ich syna v roku 2017. Popová hudba s pridanou hodnotou, chytľavosť a ľúbivosť sa snúbia so skutočným muzikantským kumštom a veľmi premyslenou skladateľskou prácou.

Nechýbajú tu skutočné rádiové hitovky - medzi všetkými v tomto smere vyčnieva možno až príliš priamočiara Permanating. Nájdete tu však aj veci, ktoré by neprekvapili ani na predchádzajúcich štúdiovkách - krehká a zároveň krásne košatá Refuge či príjemne nadupaná People Who Eat Darkness. K absolútnym srdcovkám zasa patrí mierna ozvena projektu BLACKFIELD v podobe výbornej Nowhere Now.

Škoda, že napokon nevyšla možnosť angažovania Davida Kollara aj na blížiacom sa koncertnom turné. Prešovský gitarista sa dostal do najužšieho možného výberu, džob mu v poslednej chvíli vyfúkol lokálny muzikant, s ktorým už Wilsonovi spoluhráči majú osobné skúsenosti, nehovoriac o jednoduchšej logistike v rámci skúšok. Tak či onak, koncerty sa opäť odohrajú aj v našich končinách na začiatku budúceho roka a opäť to raz budú nezabudnuteľné umelecké zážitky.

Steven Wilson sa nechce opakovať, stále hľadá nové možnosti svojej umeleckej tvorby. Na novom albume sa mu to podarilo až nečakane príjemným, miestami priam šokujúcim spôsobom.


Rudi

Zveřejněno: 20.8.2017


Názory redakce
Arrow
21.8.2017

Veľmi príjemná náladovka viac v štýle BLACKFIELD než posledných sóloviek S. Wilsona. Na prvý pohľad muzikantsky nie tak progresívna záležitosť pod povrchom skrýva viac zaujímavostí, ktoré sú dobre maskované útokom na prvú (popovú) signálnu. Z môjho pohľadu je práve toto najzaujímavejším aspektom albumu „To The Bone“. Autorský rukopis sa určite nezaprie a sú miesta, ktoré budú znalcom tvorby znieť možno až príliš povedome. Angažovanie zaujímavých hostí sa snaží tento nedostatok rozptyľovať do priestoru. Napriek nesporným kvalitám a relatívne novom hudobnom rozpoložení autora, mám radšej jeho predchádzajúce dva radové počiny. Na druhej strane cítim, že práve tento album môže ku koncu roka ešte vyrásť v mojom vnímaní a hodnotenie môže byť iné.

[7,5 / 10]
Martin
20.8.2017

Som ešte mladý. Nemám v sebe toľko nadhľadu, aby som Wilsona chápal v každej z jeho polôh. Števko má zjavne chuť na niečo menej „kľukaté“ – formálne aj ideovo, keďže sám priznáva, že v „To The Bone“ nemusíme tentokrát hľadať žiadny koncept.

Jednotiaci prvok by som však predsalen videl v tom, ako Wilson v textoch skladieb cieli na súčasné pálčivé témy, či už terorizmus („People Who Eat Darkness“, „Detonation“) strata zmyslu života („Pariah“), ktorá sa snáď už stáva civilizačnou chorobou, podvedomá potreba vlastniť milovanú osobu („Song Of I“), jednoducho témy, o ktorých je dobré hovoriť, napr. takouto neskrývane chytľavou formou.

Nedávno zosnulý Marián Varga si údajne kedysi sľúbil, že svoj dar nikdy nezneužije na oblbovanie ľudí plytkými útokmi na prvú signálnu. Možno absurdné premostenie, chcem tým len povedať, že Wilsonovi sa to stále darí tiež. Stále dokáže za čoraz menej komplikovaný závoj skryť námet k zamysleniu, ktorý skladby ešte bezpečne vymršťuje z centrifúgy shiny-happy prefabrikátov.


[7 / 10]


Copyright © 2003 - 2012 Metalopolis.Net, všechna práva vyhrazena.
Doslovné ani částečné přebírání tohoto materiálu není povoleno bez předchozího svolení.

ISSN 1214-6218

Locations of visitors to this page