Moment prekvapenia, aký sme zažili v roku 2007 s „Grindstone“, sa (asi) definitívne vytratil. Rovnako sa do stratena vyparil aj vtedajší prísľub ešte lepších zajtrajškov. Realita dobehla nielen nórskych jazzmanov, ale aj ich namlsaných fanúšikov. A aká vlastne je tá minuloročná realita nórskych SHINING?
Ak bol „Grindstone“ monopostom Formuly 1 (© Thorn), tak „One, One, One“ je konzervatívnym Rolls-Royceom - prestavaným na pretekársky špeciál. Síce konzervatívnym, ale stále dostatočne hudobne nadpriemerným, inštrumentálne dokonalým a zvukovo hodnotným.
Už v prípade „Blackjazz“ víťazila formálnosť nad živelnosťou a ani v tomto prípade to nie je inak. SHINING sa aj na novinke predvádzajú a ukazujú čo a akým spôsobom dokážu zahrať. Možno by som skôr prijal väčší pretlak autorskej tvorby, ako predvádzanie sa študovaných muzikantov, ale...
Aj napriek týmto nedostatkom ma „One One One“ nadmieru baví a stále dokáže niečím zaujať a aj prekvapiť. Veľmi skoro po prvom vypočutí sa síce vytratí prvotné nadšenie, našťastie aj potom dokážu SHINING baviť a vtiahnuť poslucháča do svojho uleteného sveta kontrolovaného chaosu. Mňa osobne teší aj s ročným odstupom. Pod pokrývkou formálnosti sa ukrýva bohatý svet pazvukov, dysharmónií a šialenej štruktúry skladieb, ktoré pre mňa robia z nahrávky zaujímavú záležitosť.
Ak sa niekde píše alebo hovorí o tejto kapele, lietajú také slová, ako avantgarda, šialenosť, nepríčetnosť, schizofrénia, dokonalosť a progresivita. Okrem progresivity môžem viac-menej súhlasiť, predsa len, pod progresivitou si predstavujem prinášanie niečoho nového a postup vpred a nie opakovanie už dávno objaveného a predvedeného.
Ako novinka je na „One One One“ väčší priestor pre industriálny metal, miestami doslova až elektronický karneval. Ale nebojte sa, stále sú to tí istí Nóri ako doteraz a okrem vplyvov NINE INCH NAILS možno v ich hudbe počuť aj MOTÖRHEAD, ESTRADASPHERE a samozrejme KING CRIMSON.