Dnes to bude jeden spolok veteránov a tri nádejné mladé družiny. Spoločné majú hlavne to, že v tunajších končinách aspoň zatiaľ o skloňované mená nejde. A hrajú death metal pre tých, ktorí v tomto žánri preferujú skôr extrém.
OCCISION – Defying Temporal Limits Of Existence
(2012, samovydanie, 32:22)
OCCISION z arizonského mesta Mesa, súčasti aglomerácie hlavného mesta štátu, Phoenixu, u nás myslím medzi známe pojmy nepatria. Pri tých kvantách kapiel, ktoré sa zo Štátov valia, to nie je zas také prekvapivé, koniec koncov, čo vám hovorí deathmetalová scéna v Arizone? Asi nie až toľko ako scéna v New Yorku, na Floride, v Chicagu, Texase, Kalifornii a podobne.
Skrátka underground, a to OCCISION existujú už 22 rokov. Zrejme nie nejako hyperaktívne, po deme z roku 1994 sú ich ďalšie nahrávky datované až rokmi 2001 – 2003, kedy vydali EP, splitko a singel. Konečne v roku 2004 im vyšiel debutový album, ktorý som tiež nepočul, a na ten druhý bolo treba čakať až do minulého roku.
Na vlastné triko vydaný materiál „Defying Temporal Limits Of Existence“ obsahuje intro a 9 skladieb, to celé za čosi vyše pol hodiny. Na prvý pohľad disponuje kvalitným pochmúrnym obalom s aztéckym krvavým obetiskom v pozadí a s dvojicou o čosi súčasnejších figúr, ktoré by ste asi stretnúť nechceli, v prednom pláne.
Hudba je zmesou tých najextrémnejších momentov DEICIDE, KRISIUN a CANNIBAL CORPSE s istou dávkou Európy – melodickosť a hlavná vokálna poloha môže evokovať AVULSED, priamočiarosť zas VOMITORY alebo SEVERE TORTURE. Okrem hlavného growlu sa vystrieda viacero ďalších deathmetalových vokálnych podaní, od hlbokých po stredné, zúrivo revané. Hutné, sympaticky nesterilné znenie ukrýva aj viacero vydarených sól, nejakú tú brnkačku, tu a tam pár nasamplovaných psycho zvukov, a to spolu s hráčskymi kvalitami na solídny death metal stačí.
7/10
Metal archives
Bandcamp
Facebook
ABHORRATION – Abhorration
(2013, New Standard Elite, 28:47)
Redondo Beach v Los Angeles County, Kalifornia, by v prvom rade malo veľa hovoriť všetkým, ktorí viac-menej naspamäť ovládame Pulp Fiction. Sídlil tam Vincent Vega a aj preto si musel zavolať taxla, keďže od istého stupňa noblesy pre vás zachádzanie do takýchto lokalít začne byť pod úroveň.
Nebude to tam však asi až také zlé, prinajmenšom pokiaľ ide o hudbu. Že je „California über alles“, to sa vie už štvrtú dekádu. Že sa tam už druhú nadpriemerne darí death metalu, to vedia hádam všetci tí, ktorí tvoria „cieľovú skupinu“ daného žánru. A že popri zakladateľoch, veteránoch a titanoch scény povstávajú aj noví bojovníci, o tom svedectvo podávajú napríklad aj ABHORRATION z Redondo Beach.
Dali sa dokopy v roku 2011, fungujú v zložení Matt Bishop, basgitara, Nick Shepetuk, bicie, Michael Johnson, gitary, Cameron Boesch, gitary a Shane Washington, vokály. Nejakého ozajstného deathmetalového výzoru chlapci veľa nepobrali, ale je skrátka taká doba, a ich hudobná minulosť väčšinou nesiaha za ABHORRATION, frontman však minulého roku hral na basu u DISGORGE, takže naozaj vážny death metal videl poriadne zblízka.
Hudobne ide o technickejší brutal death skôr kalifornského razenia, v ktorom sa ale o slovo hlási aj viacero iných škôl. Je celkom príjemným prekvapením, že ABHORRATION sa miesto klonovania DISGORGE, DEEDS OF FLESH a ďalších kalifornských majstrov počuteľne inšpirovali skôr kanadskými legendami CRYPTOPSY, pretože veľa postupov mi pripomína ich obdobie medzi „None So Vile“ a „...And Then You’ll Beg“. Okrem gitár je to aj zásluhou niektorých vokálov a výbornej, prepracovanej, plechovo nazvučenej basy.
Popri tom však ABHORRATION stavili aj na priamočiaru extrémnu surovosť, jednak pokiaľ ide o celkový rezavo-drvivý zvuk nahrávky, ako aj zaradením barbarských BDM náklepov, a tiež skôr staroškolského slammingu tak, ako ho sformovali PYREXIA, DYING FETUS a do zverskej dokonalosti dotiahli DEVOURMENT. Tomu zodpovedajú aj mnohé málo ľudské growly a kloktavé vokály. Celkovo tento mix viacerých prístupov znie vyvážene a sľubne. „Abhorration“ je album, ktorý chce svoj čas, aby ste ho predčasne nehodili do priehradky s názvom „zas len ďalší typizovaný kalifornský BDM“, ale vďaka potenciálu tejto novej bandy to nie je čas stratený.
7,5/10
EXTINCTION PROTOCOL – Aeonic Obliteration
(2013, P2, 32:21)
Ďalšia veľmi mladá (rok vzniku 2011) kovu smrti zaprisahaná banda pochádza z Pennsylvánie, povedzme teda, že veľmi zhruba ju možno zaradiť kdesi na okraj scény z východného pobrežia a New Yorku. EXTINCTION PROTOCOL tvoria AJ, basgitara, TJ, bicie, Drew, gitary a Erik vokály, a podľa všetkého je toto ich prvá kapela, prinajmenšom ich publikovaná minulosť pred ňou neuvádza nič, čo by stálo za zmienku.
Nie len na kapelu, ktorá sa zjavila takpovediac z ničoho nič a odnikiaľ, je táto štvorica z Erie riadnym prekvapením. Ich debut z konca mája je totiž vyslovene dotiahnutým, kvalitne spracovaným dielom vyhratých a zohratých hudobníkov, ktorí veľmi dobre vedia, čo chcú hrať a ako to má vyzerať. Album ako „Aeonic Obliteration“ by sa od takpovediac začiatočníkov ani nepatrilo očakávať.
Možno povedať, že s Lindmarkovou družinou majú popri vyznení EP spoločnú aj záľubu v sci-fi, kozmických a mimozemských zlovestných témach, čo je v súčasnosti, kedy mnohé BDM bandy po textovej stránke nestoja ani za to, o čom chrochcú, jedným zo svetiel na konci tunela. Pennsylvánski chasníci to chcú mať tak nejako o niečom, a ich vyspelá, kvalitne vypracovaná hudba si to zaslúži. Plný, hutný, do hĺbky ponorený a prirodzený zvuk s masívnou hradbou bicích je tiež spomienkou na časy, keď sa veci robili tak akosi s dušou.
7,5/10
NECRAMBULANT – Infernal Infectious Necroambulatory Pandemic
(2013, Lacerated Enemy Records, 31:16)
Na záver dnešného okruhu po USA sa vrátime do Arizony, v tom drsnom kraji je toho po BDM stránke viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Pred nejakými rokmi tam vládlo absolútne zverstvo ENMITY, ich tvorba sa u pár recenzentov stretla až s akýmsi odsúdením či ťažkým nepochopením. To samozrejme znamená, že je škoda, ako o sebe ENMITY už dlhšie nedávajú vedieť, ale možno sa ešte k niečomu rozhýbu.
Našťastie tam o hranie naozaj extrémnych záležitostí javí záujem aj mladšia generácia, ktorej veľmi sľubnými predstaviteľmi sú NECRAMBULANT z Phoenixu. Existujú od roku 2008 a ich zatiaľ jedinou nahrávkou je tohtoročný debutový album „Infernal Infectious Necroambulatory Pandemic“, vydaný u českých Lacerated Enemy Records, ktorých tu dúfam bližšie vymaľovať netreba, portfólio majú úctyhodné.
Album nahrala štvorica Chad Eklund, basgitara, Ron Clark, gitary, Brandon Shobe, vokály a o bicie sa postaral Andy York. Za zmienku stojí, že Eklund hral aj u technicko-brutálnych maniakov VIRAEMIA, ktorí sú skôr sústom pre tých, ktorí si potrpia na kadejaké „in“ gitarové fidlikanie. (Našťastie k nemu dohrali „vážnu“ gitaru, sú aj typy, ktoré to zabudnú urobiť.)
Hudobne tu ide výhradne o slamming brutal death metal, vlastne už v prvej skladbe vás NECRAMBULANT zoznámia s celým svojím arzenálom, ale ako rozumní ľudia neuleteli, má to celé takú lepšiu polhodinku, nudiť sa nestihnete. Je tam všetko čo treba – klepačky, aj dosť nepríčetné, striedané strednými a pomalými hojdačkami a sekačkami. Gitary sú v rámci štýlu na úrovni, basa, ak ju začujete, duní naozaj zlovestne, bicie miestami hrajú dosť stereotypné veci, ale toto je skrátka slam. Nálada nahrávky je pochmúrna, vokály neľudské, pokiaľ vás veľmo srco bolí, že DEVOURMENT dnes už proste ten slam nežerú tak ako kedysi, solídnou náplasťou na vašu bolesť môžu byť aj NECRAMBULANT.
7/10
