Keď hudobné vydavateľstvá pristúpia k nevďačnej, ale nevyhnutnej činnosti zvanej propagácia noviniek, rozhodne sa nevyhýbajú prívlastku „dlhoočakávaný“. To býva buď nový album, alebo tiež debut. Dlhoočakávaný býva často aj debut kapely, o ktorej ste dovtedy nepočuli, a po jeho vypočutí si poviete, že ak by nahrávka či skupina nevznikli, kvalita vášho života by tým nijako neutrpela. Podobné to býva s novinkami všetkých tých spolkov, ktoré nevedia skončiť v najlepšom a už zo tri albumy po sebe pletú značne nevoňavý bič v duchu hesla „lepšia nanič kapela, než nejaká práca“.
Doba našťastie ešte nie je až taká mrchavá, aby naozaj očakávané – a dlho – albumy nevznikali. Nehovorím teraz o nejakých čínsko-demokratických čakacích rekordoch, ani o NECROPHAGIST, ktorí sa z uctievaného fenoménu posunuli skôr do levelu kapely, ktorej ďalšiu nahrávku už svet ani tak neočakáva, ako skôr o nej žartuje. Mám na mysli DEEDS OF FLESH z kalifornského Medveďova, pardon, Los Osos, ktorí v rámci brutálneho (amerického) death metalu sú pojmom v rozmeroch monolitu, ich albumy na scéne patria k tým významnejším udalostiam a donedávna posledný (kodifikátori, s termínom „ostatný“ si skočte za taxidermistom) „Of What’s To Come“ vyšiel v novembri 2008.
Zastávam názor, že metalová skupina, ak nechce začať chrliť blbosti, by mala medzi jednotlivými nahrávkami mať minimálne dvojročné odstupy. Príkladov toho, že kratšie nerobia dobrotu, resp. toho, že niekomu už nepomôžu ani dlhšie, sa aj medzi veľkými, plus – mínus deathmetalovými kapelami dá nájsť hneď niekoľko. (To, že takí PATHOLOGY sú v tomto smere zatiaľ výnimkou, je zľahka paranormálne.)
V prípade DEEDS OF FLESH je však päť rokov už nezvyk. Túto dieru spôsobilo pár vecí, hlavne kryštalizácia novej zostavy, v ktorej sa premlelo zopár známych mien nie len z Kalifornie hlavne na poste basákov a gitaristov, a dokonca tu v rokoch 2011 -12 ako vokalista pôsobil Corey Athos z FLESH CONSUMED. Kus času si vyžiadalo aj riešenie zdravotných problémov zakladateľa a frontmana Erika Lindmarka, ktorému ruka hru na gitaru aktuálne dovolí už len v štúdiu, na koncertoch sa venuje iba vokálom.
Na tému nového albumu som mal možnosť porozprávať sa nedávno s bubeníkom Mikeom Hamiltonom, nie nejako podrobne, ale prezradil, že práca na „Portals To Canaan“ trvala tri roky a nejaký čas sa riešilo aj to, kto popri ňom a Erikovi bude v štúdiu i naživo súčasťou DOF.
Nové tváre som už poznal a pravdu povediac, po prvých oficiálnych správach o posilách som mal mierne zmiešané pocity. Craig Peters (gitara) a Ivan Munguia (basgitara) sú členmi ARKAIK, ktorých death metal je síce kadejako technicky vyšperkovaný, na úrovni, ak mám na tie dva albumy náladu, viem si ich vypočuť, ale neohromili ma. Hlavne mi taký akýsi „mäkší“ štýl hrania nepripadal kompatibilný s DEEDS OF FLESH, ktorí sú od začiatku esenciálny USBDM, navyše s veľmi ľahko rozoznateľným rukopisom.
Možno aj kvôli tomu boli moje prvé dojmy z „Portals...“ zhruba ako „ehm, akože na toto sa čakalo päť rokov?,“ a „neviem neviem, Lindmark k tomu Petersa pustil trochu príliš nablízko, veľa ARKAIK-ovského ’baroka’ tam počujem“. Album sa ale zjavil v prvej vlne tridsiatkových horúčav, kedy je lepšie venovať sa práci, prípadne relaxovaniu, a nie vynášaniu súdov len kvôli pochybnému prvenstvu v disciplíne „zverejnenie recenzie“. Z albumu bolo totiž počuť aj to, že je opäť o trochu iný oproti predošlému, nie priam jednoduchý na vstrebanie a treba ho nechať poslucháčsky dozrieť.
Po mesiaci dozrievania to vidím zhruba takto – DEEDS OF FLESH nestagnujú ani nehrajú retro samých seba. Ich veľmi ortodoxná BDM kapitola sa uzavrela na albume „Mark Of The Legion“ a odvtedy štýl, ktorý si definovali na prvých štyroch dlhohrajúcich nahrávkach, rozvíjajú ďalej, obohacujú ho o ďalšie vrstvy a dimenzie, to všetko bez toho, aby vybočili zo zvoleného žánru. V ére ďalších štyroch albumov sa pod 40 minút dostali len raz, skôr túto hranicu zvyknú prekračovať, niekedy výrazne, a to okrem iného preto, aby všetky ich skladateľské a aranžérske nápady dostali zodpovedajúci časový rozsah.
„Portals To Cannan“ je DEEDS OF FLESH so všetkým, čo je pre túto bandu typické – Lindmarkova gitarová práca tu stále dominuje, jeho pochmúrne harmónie a víriace riffy sú víchrom, nesúcim krupobitie Petersových vyhrávok, prstolamov a sól. Po napočúvaní je jasné, že syntéza takýchto dvoch skladateľských a hráčskych postupov funguje bezchybne.
Dajme tomu, že vo výsledku sú DEEDS OF FLESH o niečo melodickejší než predtým, to však rozhodne neznamená, že by atmosféra ich hudby – a o atmosfére boli DOF vždy o čosi viac, než väčšina žánrových kolegov – strácala na pochmúrnosti a vážnosti. Aby som nekrivdil ani ostatným, tak Munguia ako basák sa možno až príliš drží pri zemi, niekto ako on by si tu pár fungujúcich „zasólovaní“ strihnúť mohol. Hamilton za bicími je kapacita, na nahrávke nič nie je navyše, ani tam nič nechýba, a pokiaľ ide o zvuk jeho súpravy, tak nech si ho naštudujú všetky tie kapely, ktorým ktosi nakecal, že zvlášť kopáky majú znieť ako tyč vo vetráku.
Spomenul som atmosféru – DEEDS OF FLESH sa stále držia svojho znenia i zlovestnej pochmúrnej nálady hudby, ktorú tvoria. A táto atmosféra zlovestnosti a záhuby ide výborne dokopy s textovým obsahom nahrávky. Ten je mimoriadne vydarený, zaujímavý a hlavne by si ho mali naštudovať všetci, ktorí by BDM niekedy chceli hrať, len kdesi vzali, že to má byť textovo o sračkách, niekedy doslova. Takže nie chlapci, robí sa to skôr zhruba takto nejako a podobne. DOF to dlhú dobu ťahali smerom gore – smrť, temnota, utrpenie, ukrutnosti, mučenie, kanibalizmus – Sawney Bean a jeho rodina boli napr. „hrdinami“ hneď na dvoch albumoch – a už vtedy si to vedeli napísať na slušnej úrovni.
Na predošlom albume „Of What’s To Come“ z týchto tém odbočili niekam do oblastí sci-fi, respektíve exobiológie, kontaktov s mimozemským životom a vesmírnymi silami, miestami až kdesi do roviny „ONI PRÍDU! (a my sa z toho poserieme)“.
„Portals To Canaan“ možno do istej miery chápať ako rozvinutie tohto konceptu, ocitáme sa v konfrontáciách so silami, fenoménmi a životnými formami „odinakiaľ“, v ktorých nemáme veľmi šancu ťahať za dlhší koniec. Je tu viacero odkazov na možný vznik života, na udalosti, ktoré sa možno stali alebo sa len stanú, a tieto obrazy sú namaľované tak plasticky, že ak by ich niekto zodpovedajúcou formou sfilmoval, boli by to asi najdrahšie klipy v histórii death metalu. Je to znepokojujúce, zároveň impozantné, a baví ma to, hoci nejakým mimozemským konšpiráciám (pokiaľ ide o vývoj pozemského života vrátane nášho druhu) naklonený nie som. Neviem, ako to má kapela, každopádne aj na základe FLESH CONSUMED alebo PATHOLOGY vidieť, že táto téma začína byť príťažlivá.
Silným podporným prostriedkom pre vyvolanie kadejakých mimozemských a kozmických asociácií sú aj rôzne „sci-fi“ zvukové či hudobné vsuvky a popri nich tiež inštrumentálka „Caelum Hirundines Terra/The Sky Swallows The Earth“.
Celok je kompaktný, album drví počas celého časového rozsahu a pri rozpletaní línií jednotlivých nástrojov možno stráviť hodiny. Osem skladieb z vlastnej dielne DEEDS OF FLESH doplnili coverom od GORGUTS – „Orphans Of Sickness“ z albumu „The Erosion Of Sanity“, ktorý v tomto roku oslávi dvadsiate výročie vydania.
DEEDS OF FLESH pre zmenu majú dvadsať rokov od založenia a aj na ich novinke počuť, že Erik Lindmark, dnes jediný pôvodný člen, neurobil zlé rozhodnutie, keď túto bandu nakoniec uprednostnil pred dnes už skôr archaicky deathmetalovými CHARLIE CHRIST, po ktorých sa s jeho odchodom tak akosi zľahla zem.
