Keď si do Googlu nahodíte heslo Schiedam, vylezie vám mesto v južnom Holandsku, veľké skoro ako Žilina. Medzi jeho slávnymi rodákmi nájdete všeličo, okrem katolíckej svätice zo stredoveku hlavne kopu športovcov vrátane nejedného futbalistu, aj takého, ktorého pôvod je skôr v severnej Afrike než v Zeven Provincien. Ale z kultúry tam majú tuším len jedného spisovateľa, jedného maliara a sochára, a o hudbe sa nepíše nič.
Považujem to za veľmi trápne ignorantstvo, pretože SINISTER - a zakladateľ a súčasný frontman Aad Kloosterwaard zvlášť – si po 24 rokoch zaslúžia nie že zmienku na Wikipédii, ale rovno pamätnú tabuľu v rodnom meste. Toľko tzv. zábavný úvod, aby recenzia mala aj nejaký text, keďže o kapele existujúcej 24 rokov, ktorá je s desiatimi dlhohrajúcimi albumami a celosvetovým rešpektom dávno legendou scény, toho extra veľa nového nevymyslím.
SINISTER mi to rozhodne neuľahčujú, pretože na svojom najnovšom albume neurobili nič takého šokujúceho ako napríklad zmena štýlu či vnášanie nejakých moderných prvkov, nezačali sa k veci stavať „s nadhľadom“, „uťahovať si zo samých seba“ a podobné veci, ktoré istá časť kritiky po kapelách vyžaduje a v opačnom prípade ich pošle kdesi za zenit.
Jediné nové je tu to, že zo zostavy, ktorá nahrala predošlé CD „Legacy Of Ashes“, zostal iba vokalista Aad. Ten si zohnal štyroch nových muzikantov, všetci hrajú v Aadovej druhej kapele, old school deathmetalových ABSURD UNIVERSE, a poväčšine aj v deathmetalových PUTREFIED. (Tak sa zdá, že pánov ich rodiny vidia doma „často“.) Ide o skúsených, vyhraných hudobníkov, ktorým Aad zjavne veľmi presne vysvetlil, čo sa od nich v SINISTER očakáva, a podľa toho aktuálny album vyzerá. Popri tom mierne narástol časový rozsah, je to zatiaľ najdlhší album kapely, ktorá si možno nabudúce zaspieva „čože je to päťdesiatka“.
Starý pes o nové kúsky nemá absolútne žiadny záujem a načo aj, keď stál pri zrode a formovaní európskeho death metalu a so svojím debutom z roku 1992 tu úspešne zaviedol jeho „brutal“ subžáner. Od tých čias uplynulo 20 rokov, to, čo bol kedysi extrém, je dnes štandardný death metal, ale v podaní SINISTER je to po menej vydarenom období s Rachel za mikrofónom opäť istota kvality a v prvom rade vlastnej tváre. Nahrávka „Afterburner“ z roku 2006 bola znovuzrodením SINISTER a táto „víťazná séria“ trvá momentálne už štvrtý album. Poslucháč, naladený pesimisticky a otrávene, alebo proste len chronický sťažovateľ a majiteľ patentu na rozum, by povedal, že SINISTER hrajú stále to isté. Môže mať pravdu, ale vzhľadom na to, že v súčasnosti nejde o hviezdu vypredávajúcu haly, ale len o ortodoxne deathmetalovú bandu, ktorá si hrá to, čo ju baví bez ohľadu na to, koľko nových fanúšikov si tým získa, je to úplne jedno.
„The Carnage Ending“ je dôstojným albumom skupiny, ktorá históriu žánru obohatila o také klenoty ako „Cross The Styx“, „Diabolical Summoning“ alebo „Hate“, a každá z desiatich nových skladieb (intro sa nepočíta) by sa tam mohla objaviť bez toho, aby pôsobila slabo či nepatrične. Rýchlosť, agresivita, pochmúrna atmosféra, charakteristická gitarová hra, typický vokál a už pár rokov preferované skôr melodické sóla, to je to, čo na legende majú jej fanúšikovia radi a čo tu vo vrchovatej miere dostávajú. Death metal v duchu pôvodných kánonov žánru, hutný, drviaci, prísny a nekompromisný.
Popri ASPHYX ďalšia holandská stálica, ktorá „vyučuje“ aj tohto roku. Ale absolutórium tu nebude, SINISTER predsa len neurobili nič viac, než koľko od nich fanúšik mal právo očakávať.
