BARONESS sú objav. V rokoch 2007 a 2009 nahrali album roka podľa amerických časopisov Decibel a Revolver, a patrili tiež do elitného výberu redakcií Pitchfork, Kerrang! alebo Metal Hammer. Ak sa pri nadväzovaní na dobré diela zvykne hovoriť o ťažkom prekračovaní vlastného tieňa, v prípade BARONESS to platí dvojnásobne. Prestížne oceňovaní Američania sa preto rozhodli nenechať nič na náhodu a práci na novej doske obetovali celý rok, čím prerušili osemročné koncertné nasadenie.
Dnes sa zdá, že je to práve dlhé tvorivé obdobie, ktoré ovplyvnilo podobu novinky najviac: pomohlo skupine rozvinúť staré myšlienky a ponúklo dostatok času pre drobné žánrové experimentovanie. Výsledkom sú najväčšie pozitíva aj najväčšie negatíva nahrávky. Nápad vydať 2 CD plné nového materiálu naháňal strach už na papieri, hoci je jeho rôznorodosť a priori na pochvalu.
Žiaľ, obavy sa potvrdili. BARONESS stratili na „Yellow & Green“ schopnosť autocenzúry. Spisovateľ William Faulkner to pomenoval ako potrebu zabiť vlastných miláčikov: Američania očividne nedokázali oželieť skladby, nad ktorými strávili toľko času, a zbytočne nimi nariedili inak výborný album. Všetky nasledujúce pochvaly preto budú adresované skôr „Yellow“ ako „Green“. Nebyť oslabenia dojmu z výstavnej prvej polovice, aj výsledné číselné hodnotenie by bolo vyššie.
Starnutie po vzore MASTODON a KYLESA
„Čoraz viac ma začali zaujímať hudobníci, ktorí si pre každú pieseň dokážu zvoliť jedno smerovanie a dotiahnu svoj zámer do konca ortodoxne a s čistotou,“ hovorí líder BARONESS John Baizley. Jeho očarenie priamočiarosťou a chytľavosťou pripomína aktuálny vývoj MASTODON a KYLESA. Akoby jediným prirodzeným východiskom z post-metalového pralesa bolo kríženie sa s alternatívnym rockom a s pribúdajúcimi rokmi musela v hudbe narastať aj pozitívna energia.
Rovnako ako MASTODON a KYLESA, aj BARONESS vykročili po novej ceste dobre. Novinka je síce formálne najmäkšou položkou v ich diskografii, údernosť však získava schopnosťou vystrúhať prenikavý motív. Nie sú to len chytľavé refrény a nosné riffy („Take My Bones Away“), o ktorých je zbytočné obšírne sa rozpisovať. Nadchnúť totiž dokážu aj gitarové a klávesové „kudrlinky“ v žltých skladbách „Twinkler“, „Cocainium“ či „Eula“. Bez ohľadu na to, že niekedy ide len o nedotiahnuté skice („Cocainium“), vzdialene pripomenú úžasnú schopnosť CULT OF LUNA alebo ISIS vyrobiť z výbornej skladby pomocou detailov ešte lepšiu.
Kill your darlings
Problémy nastanú až vtedy, keď BARONESS urobia čiaru a po nabitých štyridsiatich minútach začnú odznova. BARONESS nie sú CRIPPLED BLACK PHOENIX ani THE OCEAN. Nepochopili, že uvoľnenie na udržanie pozornosti po taký dlhý čas nestačí. Nie že by boli zelené skladby vyslovene zlé, ale až na intro „Green Theme“ ničím neohromia ani samostatne, ani po predošlom stretnutí sa s „Yellow“. Miesto toho vytvárajú akýsi neškodný, zábudlivý biely opar, v ktorom sa zbytočne strácajú vrcholy z prvého CD. Chýbajú im potrebné iskrenie, miestami súdnosť (viď nevkusný spev v „Mtns.“), pohlcujúca atmosféra a obyčajná konzistentnosť – skrátka akýkoľvek dôvod, pre ktorý by sa oplatilo naťahovať už beztak silné dojmy z prvého CD.
Až sa človek pýta, prečo kapela platí producenta, keď vydá nahrávku, na ktorej je minimálne tretina materiálu jasne navyše. Ale nenechajte sa odradiť kritikou „Green“. Pri kupovaní albumu pekne poproste dotyčnú firmu, nech vám rozreže pekný digipak na polovicu, a užite si iba koncentrovaný „Yellow“. Sú na ňom vynovení BARONESS v doteraz najlepšej forme.
