Najslabší album MEGADETH na značke Roadrunner Records. Druhý najhorší v celej diskografii kapely. Stručne, jasne, rýchlo a bezbolestne. Keďže sme však seriózne médium s federálnym cvengom a u nás veru nenájdete žiadne srandičky typu „It sucks (0/10)“, poďme si to pekne rozmeniť na drobné a čo najzodpovednejšie vyargumentovať.

Veľký úspech mamutích koncertných akcií Big Four dával tušiť, že bude MegaDave so svojimi kumpánmi kuť železo za žerava. V kombinácii s potešiteľným návratom strateného Juniora do zostavy to bolo snáď ešte očakávanejšie. Napriek tomu však zrejme žiadny fanúšik neočakával narýchlo, horúcou ihlou šitý materiál. Práve to je v konečnom dôsledku najväčší otáznik vznášajúci sa nad nie veľmi šťastne pomenovanou trinástou radovkou MEGADETH.

Prapodivný pocit z rýchlokvaseného produktu umocňuje viacero faktorov. Neuveriteľne odlfáknutý booklet je tým najvýraznejším. Skutočne, takéto nepodarené variácie na zombícku tému si viem predstaviť u béčkovej kapely z rozvojovej krajiny, nie u celosvetovo zbožňovanej metalovej inštitúcie. Nemilé prekvapenia sa tým ale nekončia. Majitelia remastrovanej verzie albumu „Youthanasia“ zbystria pozornosť pri pôvodne bonusovej demo skladbe „New World Order“, ktorá je na novinke v praktickej totožnej podobe nanovo nahratá. Rovnako je to aj v prípade songu „Black Swan“, pôvodne bonusovky z albumu „United Abominations“. Je príjemné opätovne vidieť v súvislosti s autorstvom skladieb MEGADETH mená ako Marty Friedman či Nick Menza, zvraštené čelo a pochybnosti o skutočnej miere kreativity súčasnej zostavy sú však viac ako namieste.

Našinec odchovaný tvorbou MEGADETH začiatku deväťdesiatych rokov, teda z objektívneho pohľadu najsilnejšieho a najzaujímavejšieho obdobia, si samozrejme musí byť vedomý toho, že časy veľkých kompozícií ako „Hangar 18“, „Countdown To Extinction“, „Symphony Of Destruction“ či „I Thought I Knew It All“ sú dávno preč a pravdepodobne sa už nezopakujú. Čo sa však kapele až doteraz vždy darilo, boli dva - tri silné kúsky, ktoré sa dávnej magickej sile aspoň trochu približovali. Dokonca aj na dvoch predchádzajúcich albumoch to tak bolo – len si spomeňte na hitovky ako „Washington Is Next!“, „United Abominations“, „Bodies“ či „Head Crusher“.

Na novom albume niečo takéto jednoducho absentuje. S prižmúrením oboch očí sa za reprezentačnú vzorku môže považovať singel „Public Enemy No. 1“, ktorý zrejme kapela ešte nejaký ten rok bude hrávať na koncertoch. So zvyškom skladieb je to však podstatne horšie. Obyčajné, na pomery MEGADETH skutočne priemerné songy, ktoré síce neurazia, ale zimomriavky, vzrušenie či príjemné celodenné červy do hlavy od nich skutočne nečakajte.

Áno, „Fast Lane“, „Wrecker“ alebo spomínaná „Black Swan“ majú slušný odpich a ťah na bránku, ale z kompozičného, aranžérskeho či kreatívneho hľadiska ide stále iba o výber z druhého sledu kedysi takých nablýskaných megadethovských regálov. Symptomatickou pre nový album a celú aktuálnu tvorbu MEGADETH je tak bezpochyby „Guns, Drugs & Money“ so zúfalo nudným, uťahaným refrénom. Nebyť vynikajúceho Chrisa Brodericka a, objektívne vzaté, naozaj výborne hrajúcich všetkých zúčastnených muzikantov, celý album by v hodnotení ešte viac smeroval k pomyselnému dnu, reprezentovanému prepadákom „The World Needs A Hero“.

Hooya
16.11.2011

Takže MEGADETH potřinácté – popáté tak nějak stejně. Ani zde se nedá pochybovat o skvělých instrumentálních schopnostech, ostatně v tomhle byli vždy Mustainovci spolehliví. S Davovým stárnoucím hlasem už je to sice kapánek horší, ale buďme shovívaví, má už svůj věk, navíc v tomhle pochopitelně nevězí hlavní problém. Tím je totiž v posledních letech počet vzniknuvších skladeb, tykající si s nejlepšími kusy z minulého století. Nová třináctka písní je dalším důkazem skladatelské vyčerpanosti, a že jediným, čím MEGADETH dokážou stále disponovat, jsou výše zmíněné dovednosti, potřebné k správnému ovládání nástrojů. Jinak se totiž jedná o naprosto neškodnou a ničím zajímavou hoblovačku, byť se stále nepřeslechnutelným rukopisem hlavního protagonisty.
Pro mne, jakožto posluchače, unuděného posledními výtvory zrzatého pána tedy další zbytečné album. Pro skalního příznivce pak pochopitelně další Davove super dílo, kterým zase dokázal nakopat METALLICE zadek. A to pak ani nevadí, když jediná výraznější skladba „Public Enemy No.1“ v refrénu vykreslí motiv kultovní instrumentálky „The Call Of Ktulu", na níž se Dave sám kdysi podílel.

[5 / 10]

Stray
16.11.2011

Novinka akorát potvrzuje, že Dave k nám už mnoho let stojí otočený tak nějak zády. Stejně jako několik předchůdců je totiž naředěna z několika uspokojivých ("Public Enemy No.1", "Black Swan" a snad ještě dvě) a velkého množství nic extra skladeb. Jedinou výhodou je stabilní instrumentální kvalita kapely, která však nestačí zakrýt fakt, že Dave do toho hlasově ani skladatelsky už hodně dlouho nejde naplno. Přesně jak tvrdí recenze - jedna z nejhorších nahrávek jejich diskografie, ale to je z těch posledních (počínaje rokem 2001) snad každá (s jednou světlejší vyjímkou v podobě alba "System...").

[5 / 10]