Slovensko nikdy nemalo svojho Kryla ani Nohavicu. Keď som nedávno v rádiu počul „Veličenstvo Kat“, musel som sa smiať pri spomienke na Hoffmanovu „Sľúbili sme si lásku“, oficiálnu hymnu nežnorevolučných čias na Slovensku, v princípe iba polopatistickú euforickú veršovačku bez väčšej pridanej hodnoty. Kebyže sa má niekto priblížiť k modelu ľudového pesničkárstva so zdanlivo obyčajnými, no ťaživo výstižnými a dokonale výpovednými textami, museli by sme to rozšíriť na tandem, a bol by to pravdepodobne Jaro Filip s textami Milana Lasicu – a ani tí pritom neboli tak zdrvujúco nepokojní ako Kryl. Možno by sa dalo povedať, že boli typicky slovenskí – ich posolstvá boli zabalené do irónie a sarkazmu, kabaretnej hravosti, a mali vzácny dar momentu, v ktorom sa čosi banálne, naivné a hlúpe zrazu zvrtlo a dokonale ovalilo po hlave. Presne chápem, prečo tribute albumu Jarovi Filipovi mnohí vyčítajú, že na ňom niektorým príliš povrchným spevákom uniká pôvodný duch skladieb. Na druhej strane, Jara Filipa si nemôžu privlastňovať iba intelektuáli. Práve v tom bola jeho najväčšia sila.
Problém niektorých skladieb na albume „Jarove pesničky“ nie je v tom, že ich spieva Kuly či Samo Tomeček, ale skôr v tom, ako ich spievajú. Udýchaný a afektovaný mladý finalista Superstar má ešte výhodu v tom, že skladba „Cez okno“ vo svojej podstate nerieši nič podstatnejšie, než Filipovu neskoršiu fascináciu počítačmi a internetom. U Kulyho „Rockera“ tak trochu poslucháča obchádza pocit, ako keby za film „Diktátor“ odovzdával Chaplinovi Oskara sám Adolf Hitler. Uťali sa však aj oveľa skúsenejší a erudovanejší. Peter Lipa je v „Sťahovavých vtákoch“ úplne bezpocitový – navyše mu v skladbe o túžbe po slobode v reťaziach komunistického režimu pri jeho veku a generácii chýba trochu iná minulosť, než v skutočnosti mal. Našťastie je to tak približne všetko, v čom má album nedostatky. Tri skladby IMT SMILE síce neprekvapia, no je to najmä preto, že práve IMT SMILE je na prerábanie Filipových skladieb ako stvorené, a potvrdili to už pred ôsmymi rokmi „Za dedinou“. Ďalšou podarenou kategóriou skladieb sú veci prerobené čo najviac. LAVAGANCE urobili z „Ďalekohľadu“ v podstate vlastnú skladbu, najväčšiu zmenu podoby podstúpili „Čerešne“ v podaní Zuzany Smatanovej, prekopané do latinskoamerickej čačača podoby, čím sa v podstate čiastočne vykúpili. Sklaba síce začne byť čoskoro viac o „túru tu tu tu...“ než o pôvodnom texte a verš „Ako mladé dievča, už je to za nami...“ pôsobí v podaní mladej Smatanovej trochu zvláštne, no skladba neurazí a zaujímavo zmenená pôsobí vcelku pozitívne. Odľahčenie jej prospelo, snaha napodobniť nenapodobiteľný a len raz uskutočniteľný originál by bola v tomto prípade samovražedná.
Zbytok albumu tvoria skladby, ktoré sa o veľké zmeny, okrem tých logických interpretačných, príliš nesnažia. „Do batôžka“ Kataríny Knechtovej je napriek tomu takmer bezchybná, „V našej obci“ od CHIKI LIKI TU-A iná ani nemohla byť a keďže 100 MÚCH sú tak trochu Jaro Filip tribute band, aj keď hrajú vlastné skladby, „V jedálnom vozni“ by tromfla snáď len ich autorská „Kúpil som si Rhodes“, medzi nami ďaleko najlepšia pocta Jarovi Filipovi na mnoho ďalších rokov. Vrcholy má album dva. „LSD“, ktoré Filip napísal pôvodne pre Richarda Müllera v podaní IMT SMILE a Igitota, a „Keď som išiel“ v podaní folkrockovej HRDZE.
„Jarove pesničky“ zrejme potrebovali byť kompromisom medzi marketingovo atraktívnym a umelecky inteligentným albumom. Zamrzí neprítomnosť Filipovej dcéry Doroty Nvotovej či napríklad takého Daniela Heribana, trochu chýba čosi z Müllerovho albumu „Nočná optika“ a možno by nebolo úplne odveci zaradiť aj čosi z úplne iného žanru, než je rock. Napriek všetkým výhradám, ktorým sa pri výberovkách, tribute albumoch a podobných kompiláciách nevyhne skutočne nikto, „Jarove pesničky“ patria medzi málo súčasných slovenských albumov, ktoré nie sú vôbec zbytočné.
